Diagnózy neriešia, kráčajú vlastným smerom

V starej časti Bratislavy, v byte, ktorý má vysoké stropy a silnú atmosféru, sa stretávajú kamaráti. Tak hovoria desiatim dospelým ľuďom z občianskeho združenia Bol raz jeden človek. Slová mentálne postihnutie a diagnózy sa v tomto byte neskloňujú. Rovnakým tabu je tiež názov klient.

Prvýkrát som ich stretla na mestskom trhu v Trnave. Patrik, jeden z kamarátov, v úlohe zanieteného obchodníka, oslovoval okoloidúcich a oduševnene rozprával o tričkách. Pozrela som sa na ne a všetko bolo jasné. Boli na nich veľmi pekné obrázky, ktoré vznikajú pod rukami kamarátov z  Grȍsslingovej ulice. O tom, kto ich nakreslil a prečo, som chcela vedieť viac.

Konečne sami sebou

V byte, ktorý je sídlom združenia Bol raz jeden človek, už na mňa netrpezlivo čakali. Po obede si niekto práve dával kávu, niekto sedel pri počítači a googlil seriály a ďalší leňošili na sedačke a rozprávali sa. Tréma sa nekonala a ja som sa v tejto veselej spoločnosti ihneď začala cítiť príjemne.

Presunuli sme sa do dielne, v ktorej väčšinu zaberá obrovský stôl. Na ňom sú rozložené kresby, tie z tričiek, ale aj nové. Vidím aj odznaky, zápisníky a pohľadnice. Okolo sedia dve Janky, Michal, Ninka, Lucka, tichý Duško aj ukecaný Maťo.

A sedí tu aj Helena Kusá (35). Ona a jej dvaja spolužiaci ešte ako študenti pedagogiky mentálne postihnutých na Univerzite Komenského toto združenie založili. „Počas štúdii sme si vyskúšali ako dobrovoľníci a brigádnici rôzne zamestnania a venovali sme sa aj osobnej asistencii, stále to bolo s touto skupinou. Povedali sme si, že chceme urobiť niečo vlastné. Náš cieľ bol podporovať samostatnosť, nezávislosť a sebarealizáciu našich kamarátov a možnosť zapojiť ich do spoločnosti prirodzene a primerane ich veku. Aby sa strhla nálepka, ktorá sa im dáva a zároveň, aby mohli byť konečne sami sebou,“ vysvetľuje mi.

V dielni vznikajú nápady aj samotné kresby. Maťo a Lucka pri práci.

Posúvajú hranice

Helenka sa s dospelými kamarátmi rozpráva trpezlivo, odpovedá pokojne, aj keď chce práve každý vypovedať to svoje. Celá táto situácia je obdivuhodná, pretože správanie ľudí, ktorí tu sedia, nie je silené, ale prirodzené. Pretvárky sa tu nenosia.

Helenka a jej dvaja spolužiaci si uvedomili, že nájsť si kamaráta, nie je pre týchto ľudí jednoduché. Práve preto sa rozhodli podporovať ich vzájomné vzťahy. Organizovali víkendové výlety, spoločne dobrovoľnícky venčili psov alebo maľovali lavičky.

A hranice ich aktivít posúvali stále dopredu. Založili si televíziu, ktorú pomenovali Rojko, Maťo v nej ako redaktor spovedal ľudí v uliciach, Janka bola hlásateľka, Michal hlavný technik, Paťo a Duško kameramani. Ciest, ako pracovať s týmito ľuďmi, je podľa Helenky veľa. A práve v tom, že ich hľadajú a nachádzajú, je toto denné centrum iné.

„Nevedeli sme si predstaviť, že sa zaradíme do štátneho systému. Naša filozofia je úplne iná. Chceli sme byť slobodní v tom, čo robíme a ako to robíme, a tak sme si povedali, že sa skúsme zafinancovať sami,“ vysvetľuje.

Občianske združenia sú väčšinou závislé od grantov, tie majú podmienky a do nich treba vtesnať svoj projekt. Je to trochu naopak, podpora by mala skôr vychádzať v ústrety úspešným projektom, ktoré už existujú.

„Keďže je to také komplikované, rozhodli sme sa pre vlastné podnikanie. Položili sme si otázku, čo ide našim kamošom najlepšie a vyšli nám dve oblasti. Prvá, pečenie koláčikov, lebo radi jeme aj pečieme. Veľmi pekne zvládame čašnícke remeslo, ponúkame catering, obsluhovali sme napríklad na konferencii Slovenskej akadémie vied alebo na podujatí nadácie Zastavme korupciu,“ hovorí Helena Kusá.

Momentálne pracujú na projekte pre Dobrú krajinu, fond Nadácie Pontis.

Tieto obrázky vznikli technikou linorytu.

Druhou oblasťou ich podnikania sa stalo kreslenie. „Naši kamaráti sú doslova grafické talenty. Ich obrázky majú čisté a jednoduché línie. A tak vznikla značka Hento Toto. Vymyslel ju Paťo, ktorý má maďarské korene a keď niečomu nevier prísť rýchlo na meno, hovorí tomu hento toto,“ tlmočí Helenka aj s vtipným prízvukom. „My tu vyrábame to i ono, kresby aplikujeme na tričká, pohľadnice aj na odznaky, poháriky a zápisníčky, a tak si človek v našej značke môže nájsť čokoľvek – hento aj toto.“

Vzácny priestor

Každý z desiatich kamarátov denného centra je dospelák. Práve táto skupina ľudí to má, čo sa týka vyplnenia programu, najťažšie. Deti a študenti majú povinnú školskú dochádzku a k tomu ďalšie aktivity, ale dospelí ľudia, ktorí sú stále v opatere svojich rodičov, veľa možností nemajú. Možno práve preto je tento priestor pre všetkých taký vzácny.

Michal Izrael (42) sedí vedľa mňa a sústredene maľuje. Pod jeho rukami leží obrázok s nápisom Dobrák od kosti. „Je to zákazka, ktorú sme dostali od Dobrej krajiny, čo je darcovský fond Nadácie Pontis. Páčili sa im naše dizajny, povedali nám predstavu o tom svojom dizajne a my teraz pre nich hľadáme návrhy,“ vysvetľuje Helenka. O tričkách sa rozhovorí Michal. „Obrázky najskôr nakreslíme, potom ich sieťotlačou pod vysokou teplotou vytlačia na tričká rôznych farieb. Robíme tu veľké veci,“ usmeje sa.

Maťo Tomčík (30) je živé striebro, počuť ho z každej strany a nápady mu hýria hlavou jeden za druhým. „Ja mám najradšej techniku linorytu. Treba si dať pri nej pozor, vyrývať smerom od seba, nie k sebe.“ Pýtam sa ho, prečo sa mu v centre páči. „Stretávam sa tu s kamarátmi a nie som tu sám. V škole som takých kamarátov nemal. Páči sa mi, keď spolu predávame na trhoch, môžeme si zarobiť aj nejaké peniaze,“ hovorí.

Na mestských trhoch, ktoré sú dnes veľmi populárne, môžete kamarátov z Bol raz jeden človek stretnúť často. Predávali aj na nedávnom Urban Markete, ktorý je najväčším alternatívnym podujatím na Slovensku.

Jeden deň v centre

V dennom centre na Grȍsslingovej ulici sa deň začína spoločnou debatou v kruhu. Porozprávať sa treba a je o čom. „Za desať rokov nášho fungovania, spoločných rokov sa vzťahy veľmi prehĺbili. Oni poznajú naše rodiny a my ich. Sme si už takí blízki, že prehodnocujeme, ako sa k tomu postaviť, pretože všetko je veľmi prepojené a všetko sa tu veľmi prežíva. Keď niekto ochorie, aj to, keď niekto ide na dovolenku,“ hovorí Helena.

Po rannej debate v kruhu sa v dielni začína seriózna práca. Pri kreslení majú prístup ako profesionáli, sadnú si a seriózne sa rozprávajú o téme, ktorú treba spracovať. Hľadajú inšpirácie, píšu, čo komu napadne a kreslia. Okrem toho si trénujú pre život praktické veci. „Počítame s peniažkami, to je veľmi dôležité, niekedy si trénujeme aj to, ako predávať alebo ako sa správať k zákazníkom. A trénujeme čašnícke zručnosti, keď sa chystáme na predaj koláčikov.“

Po práci si spolu idú navariť obed a keďže vedúci združenia sú vegetariáni, mäso je ďalším tabu. Pochúťkam sa tu ale nikto nevyhýba, to by sa ani nedalo, lebo hlavne dievčatá rady pečú a milujú čokoládové koláče.

Pri spoločnom oddychu v obývačke.

O kamarátoch

Model, akým si fungujú v Bol raz jeden človek, je v našej krajine skutočne unikátny. Malá skupinka ľudí, takmer rodinné vzťahy a slová ako diagnózy a klienti sa tu neskloňujú.

„Kamarátov stresuje a traumatizuje, keď sa na nich pozerajú úkosom. Ninka vtedy začne mykať hlavou, hanbí sa a skrýva si oči pod okuliare. Vycítia aj to, keď sa k nim ľudia chovajú ako k deťom. Naopak, zbožňujú, keď sú k nim prirodzení, vtedy znesú aj kritiku,“ vysvetľuje Helenka.

Ninka Škodová (29) má na ušiach slúchadlá a spod nich sa šíri vysoký hlas speváčky z Evanescence. Zbožňuje však aj Mira Nogu a Štefana Skrúcaného, ktorí jej bol zaspievať na oslave dvadsaťpäťky. Ninkini rodičia vždy hľadali tú najlepšiu cestu a väčšinu štúdia bola integrovaná v bežnej triede.

Jej otec Štefan je rád, že toto denné centrum existuje. Ninka predtým chodila do veľkého zariadenia so štátnou podporou, v ktorom zažili všelijaké situácie. Preto hľadali zmenu. „Keď človek nechodí do spoločnosti, psychicky aj fyzicky chátra. Keď je v tíme, kde sa robí zmysluplná činnosť, obohacuje ho to. Ninka má aj svoje záujmy, ale nevieme si predstaviť, že by sa venovala len im,“ hovorí.

Ninka Škodová so svojim otcom Štefanom. A Maťo, potenciálny zať.

Lucka (24) také šťastie na rodičov nemala. „Moja mama sa rozhodla, dať ma do ústavu. Odtiaľ ma zobrala stará mama. S mamou sa nestretávam a stará mama mi zomrela,“ hovorí a v rukách drží včielku Medušku s tvárou bábiky. „Dostala som ju od mojej tety. Chceli sme sa oddeliť, ale nejde to,“ usmeje sa na obľúbenú hračku.

Lucka býva sama, no chodia k nej asistentky, ktoré jej pomáhajú variť aj nakupovať. Do centra chodí dvakrát do týždňa. „Mám tu priateľov, rada tu kreslím, pečiem a animujem. Zvykla som si tu a chcem sem chodiť čo najdlhšie.“

O Helenke

Keď je človek mladý, má chuť meniť svet. Tak to bolo aj s Helenou Kusou. Videla film o mame, ktorá skúšala pochopiť svet svojho autistického syna a niečo sa v nej pohlo. „Veľmi ma to chytilo za srdce, ako sa snažila ponoriť do jeho sveta a ukázať mu, že je pekný. Bolo to síce idylické, no na základe skutočnej udalosti. Vtedy som si uvedomila, že by som tiež chcela takto niekomu pomáhať.“ Veci sa pohli správnym smerom a Helenka po troch rokoch nechala prvú vysokú školu a prestúpila na špeciálnu pedagogiku.

Čo jej dala práca, ktorú robí? „Zmenila som sa. Naučila ma nesúdiť ľudí podľa toho, ako vyzerajú, snažiť sa ich spoznať a pochopiť. Naučila ma trpezlivosti a dala mi nový pohľad na svet. Isté veci sú nepodstatné, podstatné sú pre mňa vzťahy.“

Keď prídu zlé správy

Aj keď v dennom centre na mňa všetci pôsobia radostne, aj tu si prežili ťažké chvíle. Tie najhoršie boli, keď ich 26-ročná kamarátka umrela. „Bol to jeden z dojímavých príbehov, kedy je človek ponechaný napospas. Veľmi riešila, že má Downonow syndróm a nechcela ho mať. Nebola s tým stotožnená.“ Helenka nechá príbeh nedokončený a z očí jej padajú slzy.

Smutnú správu ostatným dávkovali postupne a ešte tri roky po udalosti ich spomienka na kamarátku rozplakala. „Vtedy sme dokonca zvažovali či pokračovať ďalej, alebo nie. Uvedomili sme si však, že to nerobíme pre jedného človeka, ale aj pre ostatných kamarátov a že život musí ísť ďalej.“

A tak dnes myslia hlavne na svoje plány. Značku Hento toto by chceli spojiť so sociálnym podnikaním, aby mohli fungovať a stretávať sa naďalej. „Ľuďom sa naše kresby páčia a páči sa im aj to, že nečakáme na milodary. Teraz však musíme vymyslieť spôsob, ako by bolo naše podnikanie udržateľné.“