Slováci o živote v Nórsku: Deti jedia sladkosti len v sobotu, zobrať pivo kamarátovi, je rarita

Prieskumy ho označujú za jednu z krajín s najvyššou životnou úrovňou, aj za jednu z krajín, kde žijú ľudia najšťastnejší život. Nórsko tiež dostalo do vienka krásnu členitú krajinu a ropu, ktorá drží jeho ekonomiku vysoko. Niektoré prísne pravidlá, ktorými sa musia tamojší ľudia riadiť, však vyznievajú pre Slováka tak nepredstaviteľne, až má problém uveriť v ich existenciu. Ako vnímajú život v Nórsku a ako si zvykli na tieto veľké rozdiely, prezradili Martina a Marián Tkáčovci, ktorí v krajine žijú so synmi Markom a Šimonom takmer desať rokov.

Sladkosti jedia nórske deti len v sobotu, ostatné dni sú prísne zakázané. Škola rodičom hovorí, čo deti môžu, musia a nesmú jesť a piť, učitelia pravidelne zisťujú, čo robila rodina cez víkend a u koho boli na návšteve. Zdá sa vám to prehnané? V Nórsku ide o zaužívané pravidlá. Marián Tkáč (39) odišiel na sever Európy, aby zarobil na dom, ktorý si chceli s manželkou postaviť. Otec však začal v rodine s dvoma chlapcami chýbať, a tak malo padnúť rozhodnutie medzi Slovenskom a Nórskom. Rodinná rada zahlasovala za život v Škandinávii.

Martina, ako si vnímala váš odchod zo Slovenska? Vaši synovia chodili do školy, ty si mala prácu.
Martina: Bolo to rýchle rozhodnutie a naše okolie z neho bolo prekvapené. Nevedela som, ako sa to všetko vyvinie, nemala som dopredu vybavenú prácu, lebo najskôr sa musíš naučiť jazyk, až potom môžeš ísť ďalej.

Aký bol tvoj prvý kontakt s nórčinou?

Martina: Začala som sa ju učiť ešte doma, pripadala mi ako jednoduchý jazyk. V Nórsku som štyri mesiace chodila na kurz a dosť mi to pomohlo. Starší syn najskôr vyhlásil, že sa po nórsky nikdy nenaučí, jazyk mu pripadal nezrozumiteľne. Keď ste však v kontakte s jazykom každý deň, ide to rýchlo. Dnes už Marko s nórčinou nemá problém.

Ak chceme žiť v tejto krajine, musíme sa prispôsobiť tunajším pravidlám, tvrdia Tkáčovci. Za Slovenskom však dvere definitívne nezatvorili.

Vaše deti si robia školu v Nórsku aj na Slovensku. Prečo ste sa tak rozhodli?
Marián: Doteraz sme za Slovenskom definitívne nezatvorili  dvere, preto sme chceli, aby si dokončili povinnú desaťročnú dochádzku, z ktorej sa vždy budú vedieť odpichnúť. Marko sa napokon rozhodol aj v pokračovaní na slovenskom gymnáziu, tu v Nórsku chodí na strednú školu so zameraním na počítače. Chlapci dostávajú učivo mailom, majú knihy, z ktorých sa učia a dvakrát do roka chodia na skúšky.

Čo vás prekvapilo na nórskom školstve?
Martina: Hneď, ako deti nastúpili, náš škola zavolala na stretnutie. Povedali nám, akú desiatu deti môžu jesť, čo absolútne nemôžu, o koľkej musia chodiť spať cez týždeň a o koľkej cez víkend. Pýtali sa nás, čo doma jeme, kam chodíme na výlety aj to, ku komu chodíme na návštevu.

V Nórsku bojujú proti obezite zaujímavými spôsobmi. Čo deti nemôžu a musia jesť?
Martina: Do školy si vôbec nemôžu priniesť sladkosti, sladké pečivo, chipsy, sladený čaj, džúsy ani sladké malinovky. Prvý rok to učitelia pravidelne kontrolovali, deti museli ukázať, čo majú v chlebe a čo vo fľaši. Raz sa mi stalo, že som synovi nabalila sladké pečivo a zobrali mu ho.
Marián: Chlieb tu majú označený podľa obsahu cereálií, deti môžu jesť len pečivo s ich trojštvrtinovým alebo plným obsahom.

Čo ste si o týchto pravidlách pomysleli?
Martina: Že majú pravdu, že je lepšie, keď deti pijú vodu ako sladené malinovky. A povedala som si, že to vydržíme.
Marián: Keďže to tu takto funguje, ani naše deti sa tomu nebránili a nevzdorovali. Keby som im to povedal doma, tak by si o mne pomysleli svoje. Teraz si už na to tak zvykli, že aj keď prídeme domov, pijú hlavne čistú vodu.
Martina: A keď vidia, ako naše deti jedia sladké pečivo a zapíjajú ho kolou, čudujú sa tomu. Malinovky sú pre nich už veľmi sladké.

V Nórsku môžu jesť deti sladkosti len v sobotu. Toto vám nerobilo problém?
Martina: Áno, sladkosti, zmrzliny, koláče, slané pochutiny, to všetko len v sobotu. Od začiatku sme to chceli dodržiavať, aby aj deti porozumeli, že je tu taký systém a ak tu chceme žiť, musíme ho prijať. Zvládli sme to. No keď už boli chlapci starší a chceli jeden cukrík alebo zmrzlinu, a nebola práve sobota, tak ho dostali. Až tak sme to nepreháňali. Sobota v Nórsku je však doslova sviatok pre deti. Keď prídeš do potravín, vidíš, ako stoja so svojimi peniažkami v ruke a do papierového vrecúška si sypú sladkosti.

A čo alkohol? Marián, ty máš ako Slovák určite rád pivo, sú tu aj regulácie v pití alkoholu?
Alkohol si vieš kúpiť, no je drahý. My pijeme málo, občas si s manželkou v piatok večer otvoríme vínko. No keď som sem prišiel, išli sme sa s kolegami zabaviť vonku a zistili sme, že keď tu máš vypité, nepustia ťa do baru. Vyhadzovač sa ťa niečo opýta a pozerá sa, ako reaguješ. Ak sa mu nepozdávaš, máš smolu.
Martina: No niektoré pravidlá tu aj Nóri potajomky porušujú.
Marián: Vidieť to v piatok večer, to tu vládne vyslovene anarchia. Ideš po meste, slečna si pred tebou čupne, stiahne nohavičky a vyciká sa na chodník. Je to dôsledok tých zákazov, možno by bolo lepšie piť po troche, ako raz a potom nepoznať hranice.
Martina: A čo sa ešte alkoholu týka, v škole nám hovorili, že vyslovene nemôžeme piť alkohol, keď sú doma deti. Aj na to sa ich učiteľky pýtajú.

Nepociťujete to tak, že vám štát až príliš vniká do súkromia?
Martina: Aj Nóri to tak vnímajú, preto si nachádzajú svoje cestičky a potajomky pravidlá porušujú. Alebo to proste preženú vtedy, keď môžu. Teraz napríklad bežia v telke reklamy, že keď prídu Vianoce alebo letná dovolenka, neznamená to, že sa treba upiť na smrť.

Slovenská rodina našla šťastie na severe Európy, zvyknúť si však museli na tamojšie pravidlá.

Tkáčovci žijú v Bergene, kde sa len nedávno konali majstrovstvá sveta v cyklistike. Aj so slovenskou zástavou boli povzbudiť Petra Sagana, ktorý sa nakoniec stal majstrom.

V poslednej dobe sa veľa hovorí o prísnom severskom sociálnom systéme. Aké s ním máte skúsenosti?
Martina: Deti v škole majú často súkromné rozhovory s učiteľom aj so psychologičkou. Pozorne sledujú, ako sa dieťa tvári, kam sa pozerá, akú má mimiku. Deti sú naučené, že čokoľvek sa doma deje, treba to povedať a skutočne to hovoria. Úplne všetko.

Máte pocit, že ak by bolo v škole šikanovanie, tak ho okamžite odhalia?
Martina: Šikanovanie sa tu povie mobbing a toto slovo má veľmi silný význam. V škole deťom odmala vštepujú, že sa to nesmie diať a akonáhle cítia len náznak, okamžite to majú povedať. Náš mladší syn Šimon sa raz vyjadril, že spolužiak ho šikanuje, lebo mu povedal, že nevie dobre jazyk, že nevie hrať futbal a keď išli so spolužiakmi von na hojdačky, nechcel ho zobrať do partie. Išiel teda za učiteľom a povedal mu, že nedostal šancu hrať sa a učiteľ to hneď riešil. V škole však deti učia aj rozoznať hranice, rozprávajú sa s nimi o tom, kedy to mobbing je a kedy nie je.

Deťom pracuje fantázia a niekedy povedia aj to, čo nie je pravda. Myslíte si, že tento systém môže ohroziť rodinu, že sa môže stať neprávosť?
Martina: V Nórsku to skutočne funguje tak, že čo povie dieťa, to je pravda a nikto veľmi neskúma druhú stranu. Ak dieťa povie, že doma ho zbili, okamžite ho berie sociálka.
Marián: Stať sa to môže, aj náš Šimon si už niečo navymýšľal, preto sme sa mu potom snažili vysvetliť, aby si dobre rozmyslel, čo povie. Ja si však myslím,  že vystrašení sme skôr z toho, čo počujeme ako z toho, čo sa reálne deje. Páči sa mi, že takéto veci škola rieši a nemám pocit, že by bol ich postoj extrémny. Aj keď je napríklad úplne bežné, že učiteľ volá rodičovi do práce s otázkou, prečo na neho kričal a výčitkou, že sa mu treba viacej venovať. Mne napríklad zavolali, že syn si rozbil v škole telefón a rozplakal sa. Opýtali sa ma, či bude nejaký problém, či ho môžu pustiť domov. Bol som z toho prekvapený, určite nebudem biť dieťa pre telefón.
Martina: Asi nepochopili, že sa rozplakal, lebo mu to prišlo ľúto. My sme naučení na to, že veci si vážime a oni si to vysvetlili inak, lebo je pravda, že tu majú deti veľa a veľmi si to nevážia.

Nórska krajina je doslova rajom pre turistov. Všade sa nájde miesto, kam vybehnúť na prechádzku.

Bývajú hneď nad prístavom, jazdiť na lodi po nórskych fjordoch a chytať ryby je ich obľúbená aktivita.

Máte v Nórsku skutočných priateľov?
Marián: Áno, mám tu dobrých kolegov, chodíme s nimi aj na chatu a na výlety. Sú to výborní ľudia, no mám aj kolegov, čo sú typickí Nóri, teda milí a usmievaví, ale len navonok.
Martina: Aj ja mám kolegyňu, s ktorou si môžeme povedať o všetkom, a potom druhú, ktorá si drží odstup. Na začiatku mi povedala, že sa jej nepáčia ľudia, ktorí nevedia hovoriť po nórsky a že keď s ňou budem hovoriť, mám používať dokonca jej dialekt.

Pre Nórov vraj pohostinnosť nie je práve typická. Máte s tým skúsenosti?
Martina: Áno, máme. Keď sme sa nasťahovali do domu, kde momentálne bývame, urobili sme uvítací večierok. Pozvala som aj kolegyňu a ona si na ten večierok priniesla svoje jedlo aj pitie. My sme pre hostí nachystali občerstvenie a ona tomu nerozumela. Ešte viac zmätená bola z raňajok, lebo tu to tak nechodí, že ti dajú najesť. Aj keď ideš na návštevu, máš len to, čo si sám prinesieš. Aj ja musím synom na večierky pripraviť koláč, slané pečivo a pitie. Ľudia v Nórsku sa jednoducho nedelia. A keď ťa tu pozvú na svadbu, všetko, čo si zjedol a vypil, si nakoniec platíš sám kreditnou kartou. Alebo, keď idú ľudia von, nehrozí, aby niekto inému kúpil pivo. Keď to Marián urobil mojej kolegyni, najskôr nechápala a potom neverila.
Marián: Kolega nás pozval na chatu, no nepripravil žiadne jedlo. Na druhý deň sme už boli hladní ako psy, tak sme išli o šiestej ráno nachytať ryby. Potom si našiel rumunskú priateľku, a tá ho naučila našim zvykom. Teraz, keď k nemu ideme na chatu, nechce nás po prvej noci pustiť domov, hovorí, že Aňa navarila na celý víkend.