Vlakom cez Rusko, Mongolsko a Čínu. Transsibírsku magistrálu má Martin dokonale prelúskanú

Má tridsaťšesť rokov, na konte stošesťdesiat precestovaných krajín a z chuti spoznávať ďalej, mu neubúda. Martin Navrátil chce Slovákom ukázať, že užívať si cestovanie, sa dá aj bez veľkých peňazí. So svojou priateľkou Martou Rajkovou zažili aj skutočný obraz Transsibírskej magistrály.

Najdlhšia nepretržitá železničná trať na svete a hlavná tepna Ruska sa teší obrovskému úspechu. Dvojica cestovateľov ju prešla v rámci Hodvábnej cesty, kedy spoznali šestnásť krajín za deväť mesiacov. Jednou z jej častí bol práve prejazd vlakom cez Rusko, Mongolsko aj Čínu. Krajiny spolu susedia, no ľudia v každej sú úplne iní. Akí? Prezrádza Martin Navrátil.

Poznáš ju dokonale, prešiel si ju osemkrát a stále ťa láka. Spomínal si, že je to práve pre stretnutia vo vlakoch Transsibírskej magistrály s miestnymi. Akí teda podľa teba sú Rusi?

Niekedy z Ruska odchádzam poriadne nahnevaný, Rusi sa totiž vôbec neusmievajú, sú stále naštvaní na život, stále majú pocit, že svet je proti nim. Keď potom prejdeš za Ural, tam by ti dali prvé aj posledné, no ani tu z tej ich nahnevanosti neubúda. Stále máš pocit akéhosi boja. Niekedy ti veria, inokedy ti neveria. Nedávno sme boli na hranici a chceli mi zhabať knihu od Dostojovského, lebo som ju mal v češtine. Neverili mi, sledovali nás policajti a dali nám pokoj, až keď som na nich začal hovoriť po anglicky.

Čím to podľa teba je, že sú takí nahnevaní?

Niekedy sa už o Rusku rozprávam nerád, lebo stačí povedať niečo negatívne a ľudia majú pocit, že je to môj zámer, ukázať ich v zlom svetle. Hovoria, že za to môže chudoba, no keď zájdeš za ruské hranice do Kirgizska, nájdeš tam chudobných ľudí, ktorí sa usmievajú. Tam to ide, v Rusku nie.

Železničné stanice v Rusku vyzerajú veľmi pekne. Pred nimi človek väčšinou natrafí na obrovské sochy Lenina. Je všade a čím väčší, tým lepšie.

Videl si tiež veľké rozdiely medzi chudobnými a bohatými ľuďmi?

Ani v Somálsku som nevidel také veľké rozdiely ako práve v Rusku. V Petrohrade vidíš bohaté paláce, obrovské obchodné centrá, väčšie ako v Dubaji, vidíš, ako sa v nich míňajú peniaze. Potom prídeš na Sibír a zistíš, že pošta odtiaľ odchádza raz za pol roka, že miestny si nemá kde vybrať peniaze, obchod je vzdialený päťsto kilometrov, mobilný signál neexistuje. Ak mu spomenieš Moskvu, je to pre neho takmer ako iná galaxia, sám sa tam totiž nikdy v živote nedostane.

Ako sa na Sibíri ľudia živia?

Musia sa postarať sami o seba, nikto sa tam o nich nepostará. Čo si dopredu nevypestujú, to nemajú. Žijú z obrovského množstva sušeného mäsa a keď je vonku mínus šesťdesiat stupňov, sedia doma, aby prečkali zimu.

Na druhej strane ťa prekvapil ich vzťah ku kultúre.

To je druhý, pozitívny extrém. Takú kultúru ako v ruských divadlách, som nezažil. A napriek tomu, v akých podmienkach tam ľudia žijú, na to Labutie jazero idú, rozumejú tomu, vedia, čo za tým je a nejdú tam len preto, že je to vec nejakého statusu.

Drevená architektúra v Irkutsku.

Treba sa v Rusku nejakej téme radšej vyhnúť?

Nerozprávať sa v žiadnom prípade o politike. Oni tú tému začnú sami, ale tvoj názor im určite nebude voňať. Netreba sa toho teda radšej chytiť, lebo z tej politickej témy bude nikdy nekončiaci príbeh. Aj mne sa to už stalo, keď sme sa vo vlaku stretli so starším Rusom a donekonečna sme sa rozprávali o československých legionároch. Jedna učiteľka mi zase tvrdila, že Brežnev nás v roku 1968 prišiel zachrániť. Vtedy ti ide nervy vytrhať, hovoríš jej, že to tak nie je, ale ona ti neverí.

Poďme teraz do Mongolska. Práve to bolo druhou krajinou kam ste vlakom v rámci Transsibírskej magistrály s Martou zavítali.

Áno a našli sme si tam dvoch sprievodov, ktorí nás mali na koňoch priviezť za etnikom Tsaatan. Sú to nomádi, ktorí žijú so sobmi. Jediný spôsob, ako sa tam dostať, je prejsť cez mongolskú tajgu, cez obrovské kríky, v ktorých sa doslova stratíš, strpieť množstvá komárov a ovadov. Hľadali sme ich a nakoniec našli. Dohromady sme na koňoch prešli tristopäťdesiat kilometrov.

To musela byť poriadne náročná cesta. Jazdil si predtým na koni?

Vôbec, musel som sa to najskôr naučiť, čo mi teda chvíľu trvalo. Bola to jedna z najnáročnejších ciest, ktoré som kedy v rámci cestovania absolvoval, miestami sme išli doslova cez slzy. Denne sme prešli okolo dvadsaťpäť kilometrov a keď sme zosadli, každý sa musel postarať o svojho koňa. Našimi sprievodcami boli dvaja mladí Mongoli, inak by sme sa za etnikom Tsaatan nedostali, nie je tam totiž vôbec nič, ani signál.

Podľa čoho sa teda orientujú?

Terén poznajú a vedia, kadiaľ ísť. Stalo sa nám však, že sme prišli na miesto, kde mali byť, no neboli tam. Našťastie, stretli sme pohraničiarov a tí nám ukázali cestu, kadiaľ musíme ísť. Napokon sme teda etnikum Tsaatan našli.

Za nomádmi putovali sympatickí cestovatelia Marta a Martin dlhú cestu na koňoch.

Soby majú pre etnikum veľkú hodnotu. Sú hlavnou obživou týchto ľudí.

Sú títo ľudia zvyknutí na to, že ich chodia hľadať turisti, že sú vlastne atrakciou?

Turistov poznajú, no nechodí ich za nimi až toľko. To preto, že cesta je skutočne veľmi náročná.

Ako žijú?

Chovajú soby, ktoré sú pre nich všetkým, obživou, zdrojom mlieka, mäsa a aj peňazí, keďže v lete odchádzajú predávať produkty zo sobou do mesta. Každá rodina ich má niekoľko.

Čo ťa na ich živote prekvapilo?

Bývajú v indiánskych teepee, majú totemy a vyznávajú šamanizmus rovnako ako indiáni. Málokto totiž vie, že severoindickí indiáni pochádzajú z územia dnešného Mongolska, Ruska a Číny a do Ameriky prešli cez Beringovu úžinu, takže aj tu je prepojenie. Sú veľmi spojení s prírodnými silami, keď si uvaria jedlo, hodia z neho najskôr do všetkých svetových strán. Vedia, ako to vyzerá v mestách, no chcú žiť mimo nich. Po stáročia udržiavajú tradície a chcú ich zachovať naďalej.

Dvojica mala šťastie, počas ich cestovania zažili sviatok Naadam. Mongoli sa vtedy oblečú do najkrajších šiat, je to najväčší sviatok od čias Čingischána.

Treťou krajinou, kam ste vlakom dorazili, bola Čína. Je skutočne taká špinavá, ako sa o nej hovorí?

To by som nepovedal. Číňania majú filozofiu, podľa ktorej je tu príroda na to, aby nám slúžila. Áno, keď ideš na dedinu alebo na železničné stanice, je to tam trochu špinavé. V rámci Ázie je však na tom omnoho horšie India, veľkomestá v Číne sú absolútne čisté. No práve tam pochopíš ten obrovský kultúrny rozdiel medzi národmi. A každý svoje pravidlá vysvetlí ako tie správne. My nechápeme, ako môžu napríklad siakať sople do seba, oni zase, ako ich my môžeme fúkať do servítky a ešte si ju vopchať do vrecka. Rád sa s nimi bavím na kultúrne témy a často som už počul výčitku, že prečo my ich poučujeme, keď ich kultúra existuje už 2200 rokov.

Sú na ňu hrdí?

Totálne. Je to jeden z najhrdších národov, ktoré poznám. Páči sa mi, že udržujú svoje kultúrne tradície aj pod nánosom vplyvu západu. V Pekingu je napríklad viac MC Donaldov ako v New Yorku a napriek tomu nedajú Číňania na svoje zvyky dopustiť. Povedz Číňanovi, že dávaš svojich rodičov do domu dôchodcov, nikdy to nepochopí. Je to pre nich ako koncentračný tábor. Hovoria, že svoj spoločenský status si dosiahol vďaka rodičom a je tvojou povinnosťou sa o nich postarať doma. U nás je prednejšia kariéra, oni však odvetia, že bez rodičov by si tú kariéru nemal.

Čo Čína a politika? Pocíti ju aj turista?

Nie, až na to, že tam nemôžeš priniesť Tibetskú vlajku, ani fotku Dalajlámu. O politike sa s tebou nebudú baviť, nie je to ich hlavná téma. Momentálne sa im extrémne darí. Pred trinástimi rokmi si mäso mohli dovoliť tak raz do mesiaca, dnes si ho môžu dovoliť každý deň. Vtedy bol pre nich bicykel luxusom, teraz si kupujú autá. Nevieme si predstaviť tú šialenú zmenu v tejto krajine za tak krátky čas.

Čínsky múr a ojedinelý moment, keď v zábere nie je žiaden iný turista.

Pracujú veľmi veľa?

Extrémne, ako celá východná Ázia. Robia dvanásť hodín denne, šesť dní v týždni a je to pre nich úplne normálne. Je na nich veľký spoločenský tlak a kto je neúspešný, toho spoločnosť odsúdi. Kapitalizmus je tam veľmi silný, to, proti čomu Mao Ce-tung bojoval, tam teraz majú v omnoho besnejšej forme ako u nás.

Na záver skús prosím zhrnúť dôvody, prečo by mali ľudia  Transsibírsku magistrálu absolvovať.

Lebo prejdú z Moskvy do Pekingu až tri rôzne krajiny, v ktorých uvidia tri rôzne svety. Opravia si pohľad na zaostalú Áziu alebo zaostalú Čínu, uvidia v skutočnosti, ako Rusko vyzerá a prejdú trasu, po ktorej túži obrovské množstvo ľudí. Momentálne sú všetky tri krajiny absolútne bezpečné a celá cesta s letenkami, ubytovaním aj stravou vyjde veľmi lacno. Pripravte sa na náklady do tisíc eur pri výlete na dva týždne.

ZHOVÁRALA SA: DARINA KVETANOVÁ