Zanzibarský denník: Dalou dalou za malými školákmi + AUDIO!
Zanzibarský denník: Na bicykloch za úžasnými jaskyňami. A autentickým životom
7. marca 2017
Zanzibarský denník: O stretnutiach a rozlúčkach. A o masajovi Michaelovi
14. marca 2017„Euromamičky“, ktoré svoje deti chránia aj pred špinavou dlážkou, by teraz prežili šok, ak nie ľahší infarkt. V dale dale sedelo niekoľko žien, čo mali celkom maličké deti zavesené v obyčajnej šatke.
Pohybovali sa s nimi suverénne, jedna s ľahkosťou prekľučkovala pomedzi štyroch mužov, prekročila kufor, čo stál uprostred, zabalansovala z jednej nohy na druhú, nasúkala sa na sedačku pre štyroch ľudí, kde ich už teraz sedelo päť a dieťa v šatke si počas týchto manévrov len pokojne žužlalo palec v puse.
Chlapíka, čo stál vo dverách, som si pomenovala dala-dala manager. Keď autobus zastavil, ukazoval na ľudí prstom, aby vyslovili meno dediny, do ktorej cestujú. Púšťal ich dnu a popritom komandoval, kam si majú sadnúť, zastať, prípadne o čo sa oprieť.
Vyvolával meno nasledujúcej zastávky a pasažiera, ktorý chcel vystúpiť, šikovne skasíroval. So šoférom mali dohodnutú vlastnú morzeovku. Keď dala-dala manager zabúchal na strop dvakrát a pomaly, autobus sa pohol. Na štyri rýchle signály za sebou, znelo to trochu ako S.O.S., autobus poriadne zabrzdil a zastavil pri okraji cesty.
Veci okolo nás sa diali. Ľudia vystupovali, nastupovali, tlačili sa von a dnu, platili, podriemkávali. Malé krásne „černošiatko“ s tými najtmavšími očami na svete zo mňa nespustilo oči. Mohlo mať, čo ja viem, päť mesiacov a mama mu už maľovala obočie a do očiek kreslila spodnú linku.
Muži na zadných sedadlách mali určite nejakú dôležitú tému, lebo zanietene diskutovali a rozhadzovali pritom rukami. Po tejto jazde mi budú naše autobusy pripadať neskutočne nudné. Chvíľu som rozmýšľala, že by sme sa do hlavného mesta Zanzibaru mohli presunúť dalou dalou, nie taxíkom. S našimi troma kuframi by sme však vyzerali už ako úplní blázni a ktovie, kam by sme ich nasúkali.
„Fukuchani school, fukuchani school,“ namieril dala-dala manager ukazovák na budovy oproti a nastavil dlaň k Radovanovi. Za asi pätnásť kilometrov sme obaja zaplatili menej ako päťdesiat centov.
Medzi školákmi
Stojím pod oknami triedy a počujem, ako detičky opakujú po ich učiteľke jednu frázu za druhou. Bóže, tie ich hlásky sú úplne rozkošné. Toto by dojalo aj nejakého tvrďasa.
Takto som počula deti spod okna jednej z tried.
Asi sa pýtate, prečo sme vlastne prišli práve sem. V jaskyni vo Fukuchani bol naším sprievodcom 23-ročný Haji (Hadži), ktorý v tejto škole pracuje ako asistent učiteľa. Začala som sa ho vypytovať na deti, koľko ich má v triede, aké predmety učí, až sme sa dostali k tomu, či sa môžeme prísť pozrieť. Bol nadšený a dohodli sme si stretnutie na utorok.
Vo Fukuchani stoja vedľa seba dve štátne školy, základná a stredná. Budovy sú nízke, jednoposchodové, tiahnu sa dokola a medzi nimi je priestor na oddych. Učitelia, ktorých sme stretli ako prvých, nás zaviedli za riaditeľom základnej školy. Privítal nás v kabinete, vysvetlila som mu, že chcem o nich napísať a hneď sme sa pustili do rozhovoru.
Malí speváci
V riaditeľni je tu tak dusno, že sa mi hádam potia aj oči, Nassor Mohamed Said (59) tú horúčavu zvláda rozhodne lepšie. Dozvedám sa, že do tejto základnej školy aktuálne chodí 475 detí a patrí tak k stredne veľkým. Najmladšie deti majú 4 roky, najstaršie 14, učia sa dokopy jedenásť predmetov, napríklad svahilčinu, arabčinu, angličtinu, islamské náboženstvo, vedy, matematiku a geografiu, ale chodia tiež na výlety, športovať alebo plávať do mora.
Nassor Said bude riaditeľom ešte rok, a potom odchádza do dôchodku. Islam a arabčinu študoval v Sudáne a sú to tiež dva hlavné predmety, ktoré učí. Po krátkom rozhovore nás prevedie po škole. Keď vstúpi do triedy, deti ho zdravia spevavou angličtinou.
Riaditeľ školy Nassor Mohamed Said so žiakmi Fukuchani primary school.
Deti sa rozcvičujú pred začiatkom vyučovania.
Škola vo Fukuchani je moslimská, tak ako väčšinové obyvateľstvo ostrova.
V niektorých triedach sedia deti na zemi, v niektorých majú stoličky. Na škole nemajú ani jeden počítač, Nassor nám však ukazuje budovu, z ktorej by raz mala byť počítačová učebňa. Momentálne vyzerá skôr ako ruina, žiadna podlaha, jednoduché steny. Vedľa plánujú zriadiť kabinet pre učiteľov, no tieto plány vyzerajú ako skutočne ďaleká budúcnosť.
Poďte s nami nakuknúť do triedy, kde bola práve hudobná výchova.
Deti zdravia riaditeľa na hodine angličtiny.
Školu tiež trápi nedostatok kníh. Nassor nám ukazuje takmer prázdne police v knižnici. Jeden z učiteľov sa tu práve pripravuje na vyučovanie, posťažuje sa nám, že viac kníh by uľahčilo prácu aj jemu, keďže internet využíva pri svojej práci skôr výnimočne.
V ďalšej triede je práve hodina spevu. Svahilská pesnička v podaní týchto detí znie fakt kúzelne. Jedno z dievčat vystúpi pred lavice a dá spolužiakom rozcvičku. Toto sme presne na základnej škole robili aj my, volalo sa to hlava, ramená, kolená, palce 🙂 a dodnes si to zaspievam a zacvičím, keď mi je na turistike veselo.
Učiteľ sa v školskej knižnici pripravuje na vyučovanie. V pozadí sú jediné knihy, ktoré tunajšia základná škola má.
Keď sme sa s riaditeľom Nassorom lúčili, skrsol mi v hlave nápad, podporiť miestne deti a učiteľov zbierkou kníh. Potrebovali by akékoľvek knihy alebo učebnice v angličtine, možno aj nejaké nemecké, španielske a talianske učebnice, pretože tieto jazyky používajú miestni ľudia tiež často. Viem si predstaviť, že by ich mohli zaujať knihy o prírode, o zvieratách, ale aj o miestach v Európe alebo inde na svete, kam sa títo ľudia asi nikdy nedostanú.
Tu má raz vzniknúť počítačová učebňa. Zatiaľ miestnosť vyzerá skôr ako ruiny.
Takto vyzerá jedna z tried počas výučby.
Keď sa vrátime domov, chcem rozbehnúť zbierku kníh a pomôcť tak zanzibarským školám, ktoré sme navštívili. Ak teda práve čítate tieto riadky a máte chuť podporiť túto myšlienku, budem veľmi rada. Ak chcete vedieť viac, čítajte aj naďalej tento blog, o všetkom vás budem informovať.
Nabudúce sa spolu pozrieme do tried strednej školy. Vyspovedala som pre vás prezidenta študentov, ktorý chce byť vojakom aj jeho spolusediaceho, ktorý chce liečiť ľudí. A nafotila som aj učebne, budete prekvapení 😉
