parallax background

Zanzibarský denník: Na bicykloch za úžasnými jaskyňami. A autentickým životom

Zanzibarský denník: Dvaja exoti medzi moslimami
6. marca 2017
Zanzibarský denník: Dalou dalou za malými školákmi + AUDIO!
10. marca 2017

Ak vysadnete na Zanzibare na bicykel, určite si obujte pevnejšie topánky, oblečte tričko s dlhým rukávom, cez dekolt si prehoďte šatku, na hlavu nasaďte čiapku a na oči okuliare. Takto vybavení sa vydajte na autentickú cestu po ostrove. Uvidíte reálny africký život, stretnete miestnych ľudí a odnesiete si výnimočné zážitky. Tak ako my.

Pri ceste z Nungwi do Stone Townu to žije. Muži jednej z dedín sa posediačky opierajú o budovu a v jej tieni sa horlivo rozprávajú. Ženy cez cestu prenášajú na hlavách ovocie, skupinka ľudí čaká na dalu dalu, miestnu verejnú dopravu.

My, dvaja belosi, si to po ceste valíme na prenajatých bicykloch a okamžite pútame pozornosť každého, kto nás zahliadne. „Jambo! Mambo? Poa,“ kričí za nami jedno z detí tri turistami omieľané frázy „Ahoj! Ako sa máš? Super.“

„No many, no photo,“ pridá sa ďalší malý chlapček. Mnohé deti k nám načahujú ruky a pýtajú si peniaze. Naučili ich to ich rodičia, ktorí nemajú v jednoduchých chatrčiach ľahký život a nádejou, ako si finančne prilepšiť, sú práve turisti.

Vonku je horúco. A my sme sa navyše spontánne zastavili na moslimskom stretnutí, kde sa hovorilo o výstavbe novej školy. Stratili sme takmer dve hodiny, a teraz šliapeme do pedálov v najväčšej horúčave.

Poučení z predošlých dní sme sa poriadne vybavili. Chrbát a ruky mi zakrýva tričko s dlhým rukávom, cez dekolt mám prehodenú šatku, na hlave klobúk a nohy som si natrela krémom s ochranným faktorom 50. Pri rozlúčke s tými moslimami som od jedného mladého muža dostala otázku v zmysle, prečo nie som oblečená štýlovo. Hahaha, to myslíš akože vážne? Mala som si na túto pekelne horúcu jazdu obliecť sukničku, šteklíky a tieločko? To radšej ako strašiak pobavím mieste deti.

 

Iný turizmus

V poslednej chvíli si všimnem ceduľu, ktorá naviguje do jaskyne Tazari. Zídeme z hlavnej cesty a prechádzame po vyprahnutej vyšliapanej cestičke. Nohy máme okamžite zašpinené od prachu, ale viac riešime, aby sme nezakopli o kamene. Cesta je nimi doslova posiata.

Pod stromom stoja dvaja chlapci. Starší sa nám prihovorí, vysloví názov jaskyne a ihneď kráča s nami. Vraj je sprievodca a zavedie nás na recepciu. Chlapec je bez topánok, v tak trochu roztrhaných nohaviciach a vôbec nevyzerá ako sprievodca. A o malom okrúhlom domčeku uprostred poľa, ku ktorému po chvíli dorazíme, by nikto nepovedal, že je to recepcia. Bože, sme my Európania ale rozmaznaní, pomyslím si, keď sa prichytím pri týchto myšlienkach. Istú chvíľu, keď sprievodca podáva do rúk o čosi mladšiemu chlapcovi nôž, do prachu mu kreslí križovatky ciest a niečo po svahilsky zanietene vysvetľuje, mám aj obavy.

Mladší chlapec niekam zmizol a náš sprievodca nás s čelovkami v rukách šikuje tou horúcou divočinou. Bicykle sme nechali nezamknuté pod stromom, ich majiteľ nás ubezpečoval, že zámky nepotrebujeme, že bicykle určite  nezmiznú. Čoskoro sme pri jaskyni a pomaly zostupujeme dole.

Recepcia uprostred divočiny.

Recepcia uprostred divočiny.

Vidíme krásne krištáľové útvary, ktoré sa pod svetlom čeloviek krásne trblietajú. Raz sa pozeráme na kamennú korytnačku, potom na skaly, ktoré majú pripomínať žraloka a slona. „Pole, pole,“ pomaly, pomaly alebo dávaj pozor a „watch your head,“ bacha na hlavu, počúvame od Zanzibarčana každú chvíľu. Človek by povedal, že keď je vonku cez tridsať stupňov Celzia, v jaskyni bude príjemne, ale je tu tak dusno, že z nás každým krokom kvapká pot.

Jaskyňu objavili len v roku 2013, vraj do nej prišiel ako prvý muž so psom, ktorého tam pustil na obhliadku. Informácia o jej krásnej výzdobe sa rýchlo rozkríkla a miestni ju zaradili medzi turistické atrakcie. So vstupným je to také zanzibarské. Chlapci, ktorí práve sú na recepcii, si vypýtajú toľko, na koľko sa práve cítia. My sme prispeli po päť dolárov. Možno je to dnes pre nášho sprievodcu jediný zárobok.

Náš sprievodca.

Náš sprievodca.


Za vstup každý zaplatí podľa toho, ako si zjedná. Aj cenovka na informačnej tabuli je prekrytá.

Za vstup každý zaplatí podľa toho, ako si zjedná. Aj cenovka na informačnej tabuli je prekrytá.

 

V poslednej chvíli

Hotovo. Vynorili sme sa z podzemného sveta a vraciame sa k bicyklom na vrátnicu. Prísť na hlavnú cestu je vyčerpávajúce, teraz by bodol poriadne chladený drink a skok do mora. Lenže na pláž to nikde naokolo nevyzerá a aj reštauráciu hľadáme márne. Mimo turisticky najatraktívnejšieho miesta, dedinky Nungwi, vie v tejto časti ostrova len málokto z miestnych ľudí po anglicky. Márne sa teda opakovane pýtame na reštauráciu, na bar a pláž. Ukazujem prstom do úst a rukami naznačujem plavecký štýl prsia, lenže ani moja pantomíma nezaberá. Všetci len krútia hlavou.

A potom nám jeden mladík poradí Milla Villas. Máme vraj zahnúť, keď uvidíme značku „natural aquarium“ a pokračovať až na koniec cesty. Prichádzame tam úplne vyprahnutí, spotení a ak by nám niekto nastavil zrkadlo, jazyk by sme v ňom mali vyplazený až po zem. A k tomu sa dozvedáme, že toto nie je žiadna reštaurácia, ale rezort pre solventnejších klientov. Prosím, nie, toto nám nerobte, nahodím akosi automaticky na muža v štýlovej farebnej košeli mačací pohľad. „Okey, opýtam sa šéfa.“

Prichádza k nám vyšší muž a podáva nám ruku. Ten prízvuk je mi povedomý a triafam do čierneho. Šéf manažér Hannes je pôvodom Rakúšan z Viedne a ja hneď oprašujem moju nemčinu.

 

Nakazený Afrikou

Je odliv. „Ak skutočne chcete ísť plávať, mali by ste možno použiť bicykle,“ žartuje Hannes, keď sa pozeráme na more. Voda ušla asi dva kilometre a späť sa vráti tak za tri hodinky. Skončíme teda pri stole, na ktorý nám okamžite donesú chladenú vodu a pivo. V kuchyni sa dá všetko do pohybu a dvaja kuchári nám pripravujú kalamáre plnené zeleninou.

Hannes vraj celý život cítil, že do Európy nepatrí, ibaže nájsť miesto, kam patrí, mu trvalo trochu dlhšie. Pracoval pre významnú rakúsku IT spoločnosť, mal všetko, po čom človek túži, ale chýbal mu pokoj na duši.

Do Afriky prišiel prvýkrát na dovolenku, na ktorú ho prehovorila jeho vtedajšia manželka. „Keď som vystúpil z letiska a videl to všetko naokolo, vypleštil som oči a pomyslel si, či mám v tomto zostať toľko dní?“ Stačilo však len pár momentov a tento, dnes už päťdesiatnik, sa zamiloval do spontánnosti a bezstarostnosti Afričanov.

Roky žil v Keni, no keď prišli vojenské nepokoje a s nimi kríza, firma, pre ktorú pracoval ako ITčkár, skrachovala. „Musel som sa teda vrátiť do Rakúska. Povedal som si, že to bude len na pár týždňov, no nakoniec sa z nich stalo  šesť mesiacov. Z tohto európskeho trápenia ma vyslobodil priateľ, Nemec, ktorý mi zavolal, že zháňa manažéra kempu do tanzánskeho národného parku Serengeti. Povedal som len,  som na ceste na letisko.“

Hannes, Rakúšan, ktorý dnes za svoj domov považuje Afriku.

Hannes, Rakúšan, ktorý dnes za svoj domov považuje Afriku.

Európa je vraj príliš stresujúca a už by v nej nedokázal žiť. Na Zanzibare je asi dva roky. Je šťastný? „Rozhliadni sa okolo a pochopíš,“ pozrie sa na palmy a pestrofarebné kvety, pri ktorých sedíme. „Ak sa raz nakazíš infekciou Afrika, už sa z nej nevyliečiš. Zostane navždy kolovať v tvojej krvi.“

 

Našli sme raj

Kým sa s Hannesom rozprávame, v kuchyni to už poriadne rozvoniava. Na stôl nám doniesli kalamáre, ktoré fantasticky vyzerajú a ešte lepšie chutia. Nevieme si vynachváliť. Hannes nám ukáže dva veľké domy, ktoré tu prenajíma. Božemôj! Pri tomto pohľade by nejeden „dovolenkomil“ vykríkol od vzrušenia. Cez veľké presklené okná sa pozeráme priamo na more, na hornom poschodí sú postele pod čiastočne otvorenou strechou, takže hostia tam spia, relaxujú alebo môžu pracovať takmer pod holým nebom. Je to fakt luxus, hotový raj na samote pri palmách a tyrkysovom mori.

Priamo z postele sa ľudia pozerajú na palmy a more.

Priamo z postele sa ľudia pozerajú na palmy a more.


Domy majú z časti otvorenú strechu. Celý život sa tak odohráva v kontakte s vonkajším svetom.

Domy majú z časti otvorenú strechu. Celý život sa tak odohráva v kontakte s vonkajším svetom.

Hannesov kuchár niekomu telefonuje, aby nás počkal pri ceste a zaviedol k jaskyni Fukuchani, kde sa dá plávať v osviežujúcej vode. „That´s me, Hasan!“ vyskočí na nás dvadsaťdva ročný chlapec z tieňa. Okey, ale ako s nami pôjde, keď nemá bicykel, pýtam sa v duchu. Kým si s Hasanom podávame ruky, šikovne schytí bicykel, nečaká, potiahne do pedálov a Radovan len tak tak naskočí na nosič.

Rozprávajú sa ako najlepší priatelia. Hasan sa chce okamžite naučiť nejaké slová po slovensky. „Ako sa maš?“ opakuje si stále dokola. Hasan sprevádza ľudí v prírodnom akváriu a jeho angličtina je fakt veľmi dobrá. Má energie za dvoch, nestíham sa čudovať. Po hrboľatej ceste prejdeme na asfaltovú a o chvíľu parkujeme bicykle pri vrátnici jaskyne Fukuchani. Toto by sme asi nenašli.

Hasan sa s tým nebabral. Nasadol na bicykel, Radovan na nosič a v momente sa rozprávali ako najlepší priatelia.

Hasan sa s tým nebabral. Nasadol na bicykel, Radovan na nosič a v momente sa rozprávali ako najlepší priatelia.


Takýto raj sme našli na konci dňa. Osviežujúca voda v jaskyni Fukuchani mi vrátila sily.

Takýto raj sme našli na konci dňa. Osviežujúca voda v jaskyni Fukuchani mi vrátila sily.

Pridáva sa k nám sprievodca a kráčame spolu do kopca. Učí v miestnej škole študentov od 12 do 32 rokov, v triede ich má niekedy aj päťdesiat. Sme tu, v jaskyni Fukuchani. Prejdeme úzkou štrbinou a pozeráme sa na priehľadnú vodu.

Ožijem. Vyzliekam si šaty a ponáram sa do tej vody. Vydychujem a akoby zo mňa odplávala všetka únava po tej namáhavej ceste na ostrom slnku. Vracajú sa mi sily a chuť žiť. Usmievam sa cez celú tvár. Toto sme potrebovali.

Páči sa vám článok?

Komentáre