Zanzibarský denník: Nekonečný rad na víza a totálna pohoda na pláži

„No, no, this document,“ krúti hlavou žena v oranžovej veste a zúfalému Rusovi podáva tlačivo potrebné na udelenie víz. Chudák, vypísal už dve, ale nie tie správne. Na letisku v Zanzibare je tak trochu chaos, asi 35 stupňov Celzia a v radoch čakajú tri stovky ľudí. Aj toto je Afrika, my friend.

Vpisujeme do tlačiva dátum príletu aj odletu, dôvod našej návštevy a adresu, na ktorej sa budeme zdržiavať. Mať pero vždy poruke, sa mi teraz oplatilo, na drevených pultoch s tlačivami totiž žiadne nie sú.

Každú chvíľu zafúka vietor a tie papiere rôznych veľkostí lietajú po celej hale. Keď dopisujem posledné riadky, po chrbte mi steká pot. Ha, a to sa ešte zapotím, pomyslím si, keď vidím rady plné ľudí.

Takmer pri okienku druhého z troch radov. Odfotili si nás, zobrali odtlačky prstov a nechali preveriť naše pasy.

Nerieš, kamarát

Kto príde na Zanzibar, musí počítať s tým, že prišiel do raja, ale do afrického. Tu platí heslo Hakuna matata, voľným prekladom netráp sa, pohodička, kámo alebo ako by zaspievala Janka Kocianová, zahoď starosti.

Miestni to takto skutočne cítia, stačí sa pozrieť na ich pohodové výrazy tváre a pomalé pohyby, ktoré Európana zvyknutého na „teraz, tu a hneď“, zo začiatku trochu zneistia. Alebo rozčúlia.

Ibrahim

Rad sa hýbe pomaly, nehovoriac o tom, že treba vystáť hneď tri. V prvom zaplatiť 50 dolárov za víza, v druhom sa nechať vyfotiť, dať odtlačky prstov a nechať si preveriť doklady. Tie vám potom vrátia v treťom rade. Čakáme v tom poslednom a zamestnanci letiska práve prinášajú batožiny. Jemne ich ukladajú na zem jednu vedľa druhej. Kontrola, ktorou treba prejsť na ceste z letiska, je skôr provizórna, nikoho napríklad nezaujímajú naše príručné tašky. Len tri kroky z budovy a už sme obklopení  taxikármi. „Do you need taxi? Taxi?“ Ponúka služby jeden za druhým.

No dobre, daj cenu, kamarát. Pýta si šesťdesiat eur. No úúrčite. „Tridsaťpäť,“ nahodím s úsmevom. „O hó, my friend, to Nungwi?“ hlasno sa zasmeje muž v okuliaroch asi najväčším úsmevom, aký som kedy videla. Aké biele zuby! Do kelu, ako to robí? Na Nungwi, časť ostrova s plážami, ktoré sú najmenej ovplyvnené odlivom, je to niečo cez 60 kilometrov, teda asi hodinku jazdy.

Zjednávame. Som vo výhode, taxikárov je tu veľa, držia však spolu, kšefty si neberú a ceny majú v podstate dohodnuté. Každý z nich chce na turistoch zarobiť čo najviac a ak by služby predávali pod cenu, išli by proti sebe. „Okey, dám ti…“ nakloním sa k nemu a pošepkám mu do ucha „..štyridsať eur. To je maximum.“ Prikývne, zamáva na nosičov a moja batožina je o chvíľu v kufri.

Ibrahim, náš taxikár, žije len kúsok pri letisku, v malom domčeku s troma izbami. Vystačiť musia pre sedem ľudí, keďže doma má päť detí. Keď sa ho opýtam na ich vek, na dlhšiu chvíľu sa zamyslí. „Fakt nevieš?“ vypliešťam na neho oči. Opäť tie jeho zuby! Smeje sa na celé auto. To bude veselá jazda.

No nie je to najväčší úsmev na svete? S Ibim sme sa smiali naozaj na všetkom.

Fajn klimatizácia a rytmická hudba. Okamžite sme ožili, aj po takmer dvojhodinovom čakaní na víza.

Zanzi cesty

Cesta, po ktorej sme prišli na sever ostrova, bola celkom v dobrom stave. Žiadne výtlky, dosť široká, málo áut a občas nejaká dala-dala, čo je miesta doprava á la autobus, akurát tam k sebe majú ľudia trochu bližšie. 🙂

Európskeho šoféra prekvapí niekoľko vecí. Prvá, jazdí sa tu po ľavej strane, čo je výsledok britskej kolonizácie. Druhá, značky pri ceste nečakajte. Akurát tie, ktoré avizujú vstup do dediny. A tretia, keď zídete z hlavnej cesty, ocitnete sa na teréne, ktorý by som prirovnala k naším poľným cestám, ibaže posiatym kameňmi.

Jedna z mála dopravných značiek, čo ukazujú smer. Treba proste tak trochu improvizovať.

Aj takto sa prepravujú Zanzibarčania.

Prekrásne pláže

Keď sa povie raj, mnohí si ho predstavia práve takto. Sedíme na bielom piesku a pozeráme na more, ktoré nepotrebuje žiadnu retuš vo Photoshope. Kotvia na ňom rybárske loďky a čakajú na svoje ranné výpravy. Ľudia sa kúpu len kde-tu.

Tento predajca náramkov a náhrdelníkov z mušlí má cez 70 rokov. Koľko presne, to vôbec nie je podstatné.

More, ktoré skutočne nepotrebuje retuš.

V najväčšej horúčave je na pláži len zopár turistov, zato okolo piatej, keď slnko klesá za obzor a hreje veľmi príjemne, prichádza na pláž život. Miestni muži s atletickými postavami hrajú v skupinkách volejbal a trénujú, akoby patrili do tunajšieho reprezentačného tímu, čo sa chystá na olympiádu. Keď robia brušáky, lepí sa na ich čiernu pokožku biely piesok. Makajú, akoby išlo o nejakú cenu, a potom šup do vĺn.

Po kúsok relaxu si prichádzajú aj ženy zahalené v pestrofarebných šatách. Sedia len tak na pláži, smejú sa a sledujú okolie. Vyzerá to tak, že „europa style“, plavky, čo odkrývajú viac, ako by mali, ich udivuje, ale zároveň fascinuje. Obzerajú si biele dámy s blonďavými vlasmi a milo sa na ne usmievajú. Nielen oni pre nás, ale aj my pre nich sme exotika a nepoznaná kultúra.

Pri západne slnka prichádzajú na pláž aj Zanzibarčania.

Pláž je plná, ľudia sa ťahajú zo všetkých smerov, no napriek tomu tu vládne úžasná pohoda. Aj plážoví kšeftári sú nadšení, majú šancu predať posledné suveníry a kokosové orechy, dohodnúť výlety na zajtrajší deň a rozdať letáky, ktoré turistov pozývajú na party. Slnko je za obzorom. Navôkol zavládlo ticho, do ktorého si slovo berie akurát more a Zanzibar sa stráca v tme.