parallax background

Zanzibarský denník: O stretnutiach a rozlúčkach. A o masajovi Michaelovi

Zanzibarský denník: Dalou dalou za malými školákmi + AUDIO!
10. marca 2017
Audio nahrávka masajského tanca! Nefalšovaná radosť a úžasná sloboda
27. marca 2017

Predavači sledujú naše kroky a čakajú na správny moment. Sme ako antilopy, ktoré práve vkročili medzi skupinu levov. Slnko zapadlo a Stone Town, hlavné mesto Zanzibaru, vyzerá o polnoci desivo. „Hej, sestra,“ poklepe ma niekto na plece.

Otočím sa a hľadím na rastafariána po štyridsiatke. Má fajn angličtinu, zato tak trochu špinavé oblečenie, chrapľavý hlas a z jeho očí srší snaha vytiahnuť zo mňa prachy.

„Musím ti niečo povedať. Nežobrem, snažím sa zarobiť si na jedlo, ale dnes bol zlý deň. Celý deň som nič nejedol, prosím, kúp si tieto dva náhrdelníky,“ ukazuje na suveníry, čo visia na jeho ruke. Poďakujem, no nezaberá. Však jasné, nechať sa odbiť na prvýkrát? Keď však vytiahne slová God bless you, ktorú podmieňuje kúpou ošarpaných náhrdelníkov, úplne ma svojím emocionálnym atakom otrávi. Škaredo sa na neho pozriem a odkráčame. Za chrbtom počujem neutíchajúce bedákanie.

 

Keď sa zoznámiš

Som unavená. Som hladná a smutná. Dnes sme sa rozlúčili s priateľmi z Nungwi a zostalo vo mne akosi prázdno. Je to niečo ako letná láska, tieto priateľstvá. Rýchle zoznamovanie, žartíky, zážitky, rýchle vzplanutie. Keď sa stretnú dve rôzne kultúry, vždy je o čom. A my sme si zamilovali Masajov.

Chodili do baru a reštaurácie, ktoré patrili bungalovom, kde sme boli ubytovaní. Snobské hotely, to nie je nič pre nás. Keď ideme spoznávať krajinu, milujeme stretávať lokálnych ľudí, a to sa nám tentokrát vyplnilo na sto percent.

„Jambo,“ počuli sme od susedného stola popritom, ako sme sa usádzali na obed. „How are you,“ pokračoval v zoznamke Jacobo. O chvíľu som sa už usmievala na partičku Masajov v tradičnom oblečení. Všetci mali červené, jedine Jacobo zelené oblečenie, a tak sa hneď rozprúdila debata.

 

Michael alebo Majkl

Fakt je to tak, ľudia. Keď sa človek uvoľní, má fajn náladu a chuť zoznamovať sa, dorozumie sa aj s Masajom, ktorý hovorí po svahilsky. Strašne sa mi zapáčili. Celí. Ich účesy, ich reč, ich vystupovanie. Ich úsmevy, šaty.

Na tomto mieste sme vždy jedávali. Veľmi útulné a rodinné prostredie.

Na tomto mieste sme vždy jedávali. Veľmi útulné a rodinné prostredie.

Michael je strašný fešák! Viem si predstaviť, že by lámal jedno ženské srdce za druhým, lenže on taký vôbec nie je. Je to ten typ človeka, ktorý potrebuje čas, aby si niekoho pripustil bližšie k telu. Keď sme sa v deň nášho prvého stretnutia už so všetkými po sebe usmievali, on na mňa ešte hádzal nedôverčivé pohľady.

Vlastne ani neviem, kedy presne prišiel ten prelomový bod, zrazu sa z neho proste stal kamoš, s ktorým som si porozumela, aj keď on hovoril taliansko-svahilsky a ja anglicko-slovensky.

Michael Sikorei. Zanzibar 2017.

Michael Sikorei. Zanzibar 2017.


Jasné, že sa vie aj usmievať.

Jasné, že sa vie aj usmievať.

Keď sme s Michaelom a jeho spolubývajúcim Martinom (dosť európske meno na Masaja, však) kráčali na masajský trh, chalani zrazu zahlásili, že sa musíme rozdeliť. Masajovia nemôžu kráčať s mzungu (tak volajú miestni nás belochov) po pláži, to je vraj pravidlo miestnej vlády.

Chalani splietali niečo o tom, že by pôsobili ako platení sprievodcovia, na čo nemajú povolenie. Príde vraj policajt, dá im pokutu a budú mať k tomu problémy, vysvetľovali nám. Nechápala som. To fakt nikto nezisťuje, či je niekto sprievodca alebo nie, ale automaticky všetkých odsúdi bez akýchkoľvek dôkazov? Veď len nech príde ten policajt, mala som chuť na rýchlu konverzejšn o diskriminácii a dosť hlúpych nápadoch, z ktorej som v mojej rýchlej predstave vyšla víťazne.

Lenže chalani proste len chceli, aby sme pochopili, na chvíľu sa rozišli a vyhli sa problémom. Budiš vôľa tvoja a kráčali sme sto metrov za nimi. Na ceste z trhu sa všetko opakovalo, rozdelili sme sa, my sme išli po pláži a Michael s Martinom popri hoteloch. Zrazu na nás mávajú. Pribehli sme k prázdnemu, dosť ošarpanému bazénu.

Jasné, toto je hotel, ktorý je už dva roky zatvorený a teraz tu všetko chátra. Rastliny, ktoré kedysi kvitli pestrými farbami a rozvoniavali až k pláži, boli teraz úplne mŕtve. Na stenách bola pavučina, kedysi krásna dlažba bola rozhorúčená, nepozametaná, špinavá. Hotel by bol v noci super kulisou do nejakého thrillerového amerického trháku. Toto opustené miesto však poskytovalo Masajom super útočisko pred tými, ktorí by ich radšej nevideli ako videli.

Dvaja muži si podriemkávali v tieni na lehátkach, ďalší sa rozprávali pod stromami a relaxovali. Martin zrazu pribehol s obrovským odrezaným kusom aloe vera, z ktorého kvapkala žltkastá tekutina. Polial mi ňou priškvarené plecia a Majkl mi tú voňavú prírodnú medicínu rozotieral po chrbte. Rehotali sme sa až nám vyhŕkli slzy a zároveň popri tom skackali na mieste, lebo chodidlá nás poriadne pálili od rozžeravenej podlahy.

 

Keď je dobre

Odišla som odtiaľ ponatieraná od hlavy po päty a v ruke som si hrdo niesla kusisko aloe vera ako keby som v nej mala tú najkrajšiu kyticu na svete.

S Majklom a Martinom sme v ten deň zašli do lokálnej reštaurácie Mama Africa. Možno aj tým sme si ich získali. V pláne sme totiž mali predtým odporúčanú reštauráciu na pláži.

S Majklom a Martinom sme v ten deň zašli do lokálnej reštaurácie Mama Africa. Možno aj tým sme si ich získali. V pláne sme totiž mali predtým odporúčanú reštauráciu na pláži.


Túto magnetku sme si kúpili na pamiatku v Majklovom stánku.

Túto magnetku sme si kúpili na pamiatku v Majklovom stánku.

Sadli sme si do tieňa pod terasu jedného z hotelov a počúvali more. Bolo to také… fajn. Človek sa nemusí rozprávať bez prestávky, aby vedel, že mu je s niekým dobre. Keď to celé klape, ako má, môže mať jeden takmer dva metre a druhý meter šesťdesiatštyri. Jeden môže byť mzungu a druhý černoch, jeden nech žije v civilizovanom svete a druhý v rozvojovej krajine, nech jeden spáva v posteli s komfortným matracom za 299 eur v akcii a druhý na zemi v jednoduchom príbytku. Keď to celé klape, je to fakt super.

Akýsi muž s prísnym pohľadom sa odkiaľsi vynoril, zamával na Majkla a Martina a zavolal ich k sebe. Chalani sa zdvihli a poslušne prikráčali. Vidím, ako im niečo dôležito vysvetľuje, dohovára im, povýšenecky sa na nich pozerá a oni len prikyvujú hlavami. Ale no tak, už ma fakt nehnevajte! Helenka Ružičková by vykríkla: „Držte mě!“ a nastavila by ruky dozadu. Moje pocity boli veľmi podobné, no povedala som si, že budem (pre zmenu) diplomat.

Strážnik nevedel po anglicky, tak som použila pantomímu + grimasy + jednoduché anglo vety ako: „Dej ar no gajds, dej aur frends, frends, ju sí,“ a obchytila som Majkla okolo ramien. Nič nepomohlo. Lebo keď si muž v uniforme zmyslí, že Masajovia turistom prekážajú, tak im proste prekážajú. Nemajú dokument o tom, že k sebe patria, tak nech ťahajú do kelu!

Bolo mi z toho smutno. Bola som nahnevaná a chcela som začať revolúciu. Na našej bye-bye party sme s Brittou, majiteľkou tých „našich“ bungalovov, po niekoľkých pohárikoch miestneho ginu s džúsom začali spriadať revolučné plány. „Pôjdeme do Stone Townu na ministerstvo turizmu a opýtame sa ich, že prečo nemôže mzungu kráčať po pláži s Masajom,“ predostrela plán a mne viac nebolo treba.

Dopĺňali sme sa a rozhadzovali pritom rukami, raz postojačky, potom posediačky, ale hlavne nahlas, pohoršovali sme sa, vzpriamovali ruky ako supermanky a muži okolo nás len vytriešťali oči a jemne otvárali ústa. „Fuck Government!“ pritvrdila Britta, inokedy milá a pohodová osoba.

 

Keď musíš odísť

Sedeli sme na našom obľúbenom mieste v reštaurácii a Majkl k nám prišiel s hnedou papierovou obálkou v ruke. Po taliansky fakt neviem, ale teraz som úplne jasne rozumela, že nám chce niečo podarovať. A neviem ani po svahilsky, nehovorím ani rečou Masajov, ale teraz mi bolo jasné, že mu je ľúto. Aj mne bolo. Otrčila som spodnú gambu ako dieťa, ktorému nedoprajú hračku, do ktorej sa práve zamilovalo.

Otvorila som obálku a vytiahla ceduľku. Stálo na nej: Darina a Radovan, Zanzibar 2017, For remember Michael Sikorei.

Pamiatka na Michaela. Dostane čestné miesto v našom byte.

Pamiatka na Michaela. Dostane čestné miesto v našom byte.

Pozerala som na ňu asi tridsať sekúnd bez akéhokoľvek slova. Potom sme sa s Majklom objali, popriali si v živote šťastie, úsmev, hakunu matatu, pole, pole, dali si päsťami jambo, kukali si do očí, trochu sa usmiali, trochu zmraštili ústa aj čelá, potom sa zase trochu usmiali a potom sme už len sledovali Majkla, ako svojou typickou, pomalou pole-pole chôdzou odchádza. Možno sme ho videli poslednýkrát.

Páči sa vám článok?

Komentáre