Na ceste za divokou Afrikou. Tam, kde vás vítajú elegantné žirafy a rozkošné paviány

Kto sa raz vyberie do Afriky, mal by zažiť safari. S týmto odhodlaním sme sa išli na ostrov Zanzibar v indickom oceáne, ktorý je súčasťou Tanzánie. Z ostrova treba do niektorého z tanzánskych národných parkov prekonať celkom slušnú vzdialenosť – cestovať trajektom a potom niekoľko hodín autom. Lenže safari nám za to stálo.

Zažiť divokú prírodu na vlastnej koži, vidieť, ako sa v prirodzenom prostredí správajú slony, levy, žirafy, byvoly, antilopy, paviány a ďalšie zvieratá, bola skutočne silná motivácia. My sme si za náš cieľ vybrali Národný park Mikumi, ktorý je štvrtým najväčším v Tanzánii.

Lovia – nelovia

V tejto africkej krajine majú parky zadelené podľa stupňa ochrany do troch kategórií. V prírodnej rezervácii žijú pôvodní obyvatelia – Masajovia. Známy a pre turistov veľmi fascinujúci kmeň osídľuje napríklad rezerváciu Ngorongoro v blízkosti hraníc s Keňou.

Masajovia sú jediní obyvatelia, ktorým vláda povolila žiť v rezerváciách, no museli sa zriecť niektorých tradícií, ktoré boli oddávna súčasťou ich života. K povinnostiam muža tohto kmeňa kedysi napríklad patrilo víťazstvo nad levom. Bez toho, aby zabil leva, sa z neho nemohol stať skutočný bojovník a nebol tak hodný ani toho, aby si založil rodinu.

Masajovia sú jediný kmeň, ktorý môže žiť v prírodných rezerváciách. Niektoré svoje tradície však museli kvôli ochrane prírody zmeniť.

Zabitie leva totiž pre Masajov znamená dokázanie sily, ktorú muž potrebuje na ochranu svojej rodiny a ďalších ľudí v dedine. Už asi desať rokov však Masajovia levy a ani iné divoké zvieratá nezabíjajú.

Na zvieratá však v Tanzánii poľujú bohatí turisti, a to v parkoch s označením Game reserve, ktorých je dokopy sedemnásť. Najväčšou korisťou poľovníkov sú byvoly, antilopy a leopard, za ktorého sú ochotní zaplatiť veľké peniaze.

Poďme však do mierumilovnejšieho prostredia, do národného parku, ktorý má najväčší stupeň ochrany. Na poriadok a ochranu prírody tam dohliadajú „rangeri“, teda lesníci, ktorí majú veľký rešpekt. Ak si chce návštevník skutočne užiť prejazd parkom a kontakt s africkou zverou, urobí najlepšie, ak sa do parku vyberie so sprievodcom. Ten je zároveň skúseným šoférom terénneho auta s otvorenou strechou, z ktorej má osadenstvo vynikajúci výhľad na okolie.

Správna voľba

Sprievodcovia v Tanzánii majú medzi sebou skvelé vzťahy. Vždy, keď na cestách v parku prechádzajú popri sebe dve autá, zastavia a vymieňajú si informácie o tom, aké zvieratá kde videli, koľko ich bolo, čo práve robili, kam sa presúvali a samozrejme – kde je predátor. Hlavným cieľom „game – hry“, ako v Tanzánii výpravu do národného parku volajú, je totiž zvíťaziť. A víťazí ten, kto uvidí predátora.

Safari v Mikumi sme si chceli skutočne užiť, preto sme si vybrali sprievodcu, ktorého nám odporučili naši priatelia. Aj v Afrike máte totiž na výber služby rôznej kvality, od vysokej cez priemernú až po podpriemernú, no keďže tu vo veľkom funguje zjednávanie a fixné ceny prakticky neexistujú, rozlíšiť kvalitu služby bez odporúčania, je takmer nemožné. Referencia má teda cenu zlata a my sme spravili skutočne dobre, že sme vsadili práve na ňu.

O Josephovi Tarimovi, mladom Tanzánčanovi z Dar Es Salaamu sme počuli, že je odborník na správanie zvierat. Svojim turistom trpezlivo odpovedá na všetky otázky a v parku sa im snaží ukázať skutočne výnimočné situácie. Navyše, za svoje služby ponúkal férovú cenu a nemuseli sme tak plytvať energiou pri zjednávaní, pretože pre našinca sú tieto situácie fakt vyčerpávajúce.

Joseph Tarimo, náš sprievodca národným parkom Mikumi.

Predátori v Dar es Salaame

V Stone Towne, hlavnom meste Zanzibaru, sme nasadli na prvý ranný trajekt smer Dar es Salaam. Kým sme sa vylodili, slnečné lúče už nabrali na intenzite. Aj keď je loď Kilimanjaro veľmi komfortná a vnútorný priestor je klimatizovaný, my sme si vybrali vietor vo vlasoch, vôňu mora a precítenie rýchlej jazdy na vonkajšom sedení.

Divoké safari sa začalo hneď po vystúpení z lode, aj keď hlavnú úlohu v ňom nehrali zvieracie, ale ľudské mäsožravce. Turista je v Afrike antilopou, na ktorú si brúsia zuby doslova stovky predátorov, rozumej miestnych podnikavcov. A keďže každý z nich si chce obeť ukradnúť pre seba, využijú každučkú možnú príležitosť, pri ktorej môžu predať svoju službu, aj keby ňou malo byť len ukázanie správneho smeru.

V Stone Towne sme nasadli na prvý trajekt. Nad klimatizovanou miestnosťou vyhral vietor vo vlasoch.

Po hodine a pol sme sa blížili do Dar Es Salaamu, najväčšieho mesta Tanzánie.

A tak sme počas čakania na batožinu dostali zo desať ponúk na odvoz taxíkom s tou najlepšou cenou, naše prvé kroky z budovy sme urobili obkľúčení mužmi, ktorí nám chceli predať vodu, pistácie, ponúknuť odvoz alebo ubytovanie. My sme vďaka Josephovi mali odvoz zabezpečený z prístavu až na do kempu v dedinke Mikumi. Rýchlo sme sa teda zoznámili, nasadli do auta a vyhrali tak prvý boj s divokou Afrikou.

Očarení

Na tanzánskych cestách platia pomerne prísne dopravné predpisy a keďže polícia je tu poriadne skorumpovaná, jej členovia využijú každú príležitosť dať niekomu pokutu a vytiahnuť z neho peniaze. A tak sa náš šofér a sprievodca v jednom striktne držal všetkých obmedzení a cesta nám trvala viac ako päť hodín.

Joseph nám ju našťastie spríjemňoval rozprávaním o krajine, školstve, zdravotníctve, o kmeňoch, ktoré v Tanzánii žijú, o náboženstvách, tradíciách aj o súčasných pomeroch. Bola to v podstate päť hodinová debata na všetky možné témy, a tak sme ani nemali chuť počas únavnej cesty si zdriemnuť.

Slnko už končilo svoju dennú šichtu, keď nás cesta priviedla na hranicu národného parku. Zbystrili sme. Joseph otvoril strechu na aute a spomalil. Na ceste priamo pred sebou sme vtom zbadali skupinku paviánov. Najskôr si len pomaly vykračovali, no keď zbadali, že ich sledujeme, pridali do kroku a trochu sa rozškriekali.

Boli fakt rozkošné, dojal nás najmä pohľad na mamy paviánky, ktoré si na sebe niesli pár dňové mláďatá. Popri ceste vpravo kráčala pomaly žirafa. Na moment, keď som prvýkrát videla toto honosné zviera kráčať vo voľnej prírode, nikdy nezabudnem. Pôsobila elegantne, sebavedomo, no pritom pokorne a pokojne.

Prvé zvieratá, ktoré sme v národnom parku uvideli, boli paviány. Prebehli po ceste popred naše auto.

Žirafa kráča skutočne harmonicky. Je to krásne elegantné zviera, asi preto si ju Tanzánčania zvolili za ich národný symbol.

Po ceste do kempu sme ešte videli zebry a antilopy a ak by to bolo možné, aj napriek únave by sme sa okamžite vybrali na nočnú výpravu národným parkom. V ňom však platia jasné pravidlá, kto chce život v parku objavovať po zotmení, musí ho okrem šoféra a osvetľovača sprevádzať aj lesník. A toho si treba dohodnúť v dostatočnom predstihu.

Naše ubytovanie však bolo minimálne také očarujúce, ako prvé momenty v národnom parku. Bol to ten najkrajší, najcharizmatickejší kemp, aký som kedy videla. Večerali sme pod holým nebom, v reštaurácii, kde bolo všetko z dreva. Do tmy nám svietili lampáše a svetlo z ohniska, ktoré bolo vyhĺbené do zeme.

Kemp, do ktorého nás Joseph zaviedol, bol skutočne čarovné miesto. Veď posúďte.

Naša sympatická obsluha v čarovnom prostredí kempu.

V dedinách v blízkosti národných parkov udržiavajú oheň nielen pre teplo, ktoré dáva, ľuďom poskytuje ochranu pred divokou zverou, ktorá môže byť vždy na blízku. Do toho ticha zneli zvuky vtákov, obloha bola jasná a pivo značky Serengeti bolo správne vychladené. Do štartu našej safari výpravy zostávalo už len niekoľko hodín. Budíky sme nastavili na piatu a plní dojmov dali na dobrú noc čarovnej Afrike.

Čítajte ďalšie pokračovanie safari denníka.