V obkľúčení slonov, ktoré sa neboja ukázať svoju silu

V Afrike sme sa prebudili do upršaného počasia. Vyjsť zo stanu bola trochu výzva, lialo ako z krhly a terén naokolo bol dosť rozmočený. Hlavou mi behalo, či v tomto počasí uvidíme nejaké zvieratá. Tie v divokej prírode si však na rozdiel od tých v zoologických záhradách obdobie dažďov užívajú. Po ňom totiž príde čas, keď sa voda stane doslova vzácnosťou.

Stanom v našom kempe by som dala päť hviezdičiek. Vďaka matracom sa nám spalo skutočne príjemne, navyše, okolo seba sme mali dosť priestoru a z čelových bateriek sme si urobili osvetlenie. Vybehla som zo stanu do umyvárne a dážď ma poriadne osviežil.

V kempe, ktorý je počas sezóny plný, sme boli teraz jediní hostia, no dve mladé čašníčky a kuchár aj tak kvôli nám vstali o štvrtej ráno, aby pripravili raňajky. Na stôl nám nosili ovocné šťavy, varené vajíčka aj toasty.

Voda je poklad

V Tanzánii sa začínalo obdobie dažďov a končila sa hlavná turistická sezóna. Vtedy býva aj turistov v tunajších národných parkoch pomenej. Dážď veľmi neustával, a ja som rozmýšľala, či sa zvieratá počas našej výpravy nebudú lenivo ukrývať niekde medzi stromami.

„Zvieratá dážď milujú, pretože im dáva to najvzácnejšie, vodu,“ rozhovoril sa náš sprievodca Joseph, keď videl, ako sa zamyslene pozerám do neba. „A okrem toho, ráno bývajú najaktívnejšie, kŕmia sa, aby mohli počas silného slnka oddychovať,“ dodal s pokojom Angličana a upil si zo silnej kávy. Verila som, že v Národnom parku Mikumi nám teda šťastie zapraje a že budeme mať šancu spoznať divokú Afriku v jej plnej kráse.

V obkľúčení slonov

O šiestej sme dorazili k bránam parku. Stáli pri nich rengerky, lesníčky v zelených uniformách s africkými účesmi. Rengeri sú na svoju prácu hrdí, a presne tak pôsobili aj tieto Tanzánčanky. S dôležitosťou s nami vybavovali všetky papierovačky a poúčali nás o pravidlách. Po pätnástich minútach nám otvárali dvere do národného parku.

Neboli tam žiadne asfaltové cesty, ale cestičky vyjazdené v teréne. Okolo nich vysoké stromy aj celkom odkryté miesta a v pozadí hory. Zrazu sme zbadali skupinu šiestich slonov. Blížili sa priamo k nám. Joseph zastavil auto a otvoril strechu. Vykukli sme cez ňu a v nemom úžase sa pozerali na slony, ktoré sa k nám približovali úplne bez strachu.

Na dosah. Slony nemajú strach z návštevníkov parku.

Boli na dosah, stačilo natiahnuť ruku a dotkla by som sa vráskavej kože tohto obrovského zvieraťa. Joseph otočil kľúč v zapaľovaní, slon začul zvuk motora a cúvol tri kroky dozadu. „Dal som mu znamenie, že sme tu. Slony nemajú strach z ľudí, preto musíme byť opatrní, keď sú príliš blízko. Mohli by sa vyľakať a reagovať prudko.“

Tanzánski sprievodcovia poznajú príhodu spred niekoľkých rokov, keď sa jednému turistovi stalo osudným, že slona fotografoval zblízka a zabudol si vypnúť blesk. Zviera sa splašilo a silno narazilo do auta.

Silák

Slony sme sledovali asi pätnásť minút. Kŕmili sa trávou takými ladnými pohybmi, že som v tom momente vnímala len ich. Chobot pomaly obtáčali okolo chumáčov, trhli a oblúkom si trávu vkladali do úst. Slony takto zožerú denne až 250 kíl obživy a vypijú 160 litrov vody.

V skupine má hlavnú dominantu samica. Mladí samci opúšťajú rodinu, keď sú pripravení založiť si vlastnú a samice v nej zostávajú, pokiaľ si ich nenájde ich partner. S vekom týchto obrov je to podobné ako s tým ľudským. Dožívajú sa okolo 70 rokov a aj vek ich dospelosti je stanovený na osemnásty až dvadsiaty rok života. Jeden zo slonov sa opäť priblížil k nášmu autu. Stál tam bez pohybu a sledoval nás veľkými očami. A potom nás ohúril.

Zrazu sme hľadeli na jeho obrovský penis, ktorý siahal až k zemi. „Chce nám ukázať svoju silu,“ povedal Joseph. Slon nás ďalej bez pohybu sledoval, po chvíľke ukryl svoju hrdosť a aj s ostatnými členmi skupiny odkráčali ďalej.

Antilopy a byvoly

Dážď pomaly ustál a my sme zastavili pri veľkej čriede antilop. Ani oni nemajú strach pred ľudskými návštevníkmi parku a pred veľkými autami, ktoré ich sem privezú. Stádo sa pokojne páslo pár metrov od terénnej cestičky. Antilopy Joseph prirovnal k moslimom, jeden samec sa totiž stará o viaceré samice a žijú tak ako v háreme.

Antilopy žijú v háremoch. Mladé samce skupinu opúšťajú, dominantný zostáva len jeden dospelý samec.

Dospelí samci chránia svoje teritória a samice pred inými, mladí musia skupinu opustiť, keď nadíde ich čas. Potom sa zgrupujú v menších skupinkách, merajú si sily, zápasia rohami a takto naberajú skúsenosti, aby prežili v divočine. V období dažďa môže mať stádo antilop aj dvesto jedincov.

Bez spánku

Neďaleko antilop sa pásli byvoly. Bylinožravce nemajú problém fungovať pri sebe, pretože jeden druh neohrozuje druhý. Dvoch predátorov by ste ale takto v pohode vedľa seba nevideli, pretože by boli jeden pre druhého konkurenciou pri love.

Chytiť korisť pre ne nie je vôbec jednoduché. Najmä pre levy. Sú totiž podstatne pomalšie, ako ostatné zvieratá, aj preto dokážu uloviť len mláďatá, starých jedincov a zranené zvery. Medzi antilopami sme videli niekoľko bocianov. Aj s nimi to príroda dobre vymyslela. Bociany sa zdržiavajú medzi antilopami preto, lebo sa kŕmia ich výkalmi. Tie sú pre nich veľmi výživné, keďže ich obohacujú látky z tráv, ktoré antilopy spásli a strávili.

„Bylinožravce nespia,“ povedal do ticha Joseph. „Nikdy. Ak by tak urobili, dobrovoľne by dali šancu predátorovi. Preto len relaxujú, stoja na mieste, no počas toho stále sledujú okolie. Dokážu takto nabrať energiu bez toho, aby čo i len na chvíľu zaspali. Zato predátori sa vyspia do sýtosti. Napríklad keď sa levy nažerú, zostávajú na jednom mieste aj sedem dní. Bez väčších pohybov. Jednoducho šetria energiou.“

Náš sprievodca Joseph Tarimo sleduje čriedu vtákov na ceste.

Zlodeji

Blížili sme sa k miestu, na ktorom si môžu turisti odpočinúť a dať si obed. Po niekoľkých hodinách sme celkom dostali chuť na jedlo aj silnú kávu. Na krytej terase sa oduševnene rozprávali dvaja Španieli a ukazovali si svoje foto úlovky.

V tom sme začuli škrekot a počuli zvuky, ktoré sa šírili od nášho auta. Cez otvorenú strechu dnu naskákali paviány a jeden z tých malých zlodejov sa práve hrabal v mojom ruksaku. Vytiahol z neho kozmetickú taštičku, vyskočil na strechu a snažil sa otvoriť ju.

Joseph sa po ňom rozbehol, pavián ho zbadal, poriadne uchopil svoj úlovok a utekal. Kto vie, kde by až skončila moja taška s opaľovacími krémami, keby po ňom Joseph nehodil na výstrahu kameň, ktorý ho vystrašil. Tašku pustil na zem a odskákal do kríkov.

Ďalšie paviány situáciu sledovali zo stromov a ja som si na chvíľu predstavila, ako sa na tom pokuse o krádež schuti smejú. Predstavila som si ich komentáre na účet neúspešnej krádeže aj to, ako sa o čudných mzungu – belochoch, rozprávajú.

Paviány sú rýchle, uškriekané a keď si nedáte pozor, môžu sa im zapáčiť veci z vášho ruksaku.

V africkej divočine sa miestami skutočne môžete cítiť ako v animovanej rozprávke Leví kráľ. Ak ju poznáte, viete, že hlavným hrdinom bol lev Simba, ktorého stále sprevádzali prasa bradavičnaté Pumba a surikata Timon. Mená prvých dvoch spomínaných hrdinov sú doslovným prekladom zo svahilčiny, v ktorej simba znamená lev a pumba prasa. O tom, či sme mali počas našej výpravy šťastie a stretli v tanzánskom parku Mikumi simbu, vám napíšem nabudúce.

Nenechajte si ujsť pokračovanie safari denníka.