Svojim autistom postavili Ôsmy svetadiel. Bez eurofondov a politikov

Nemali veľa peňazí, nestáli za nimi známi sponzori a nečakali ani na všemocné eurofondy, ktoré sú určené len vyvoleným. Rodičia mladých autistických detí splnili svoj sen, pretože spojili sily a zabojovali zaň spoločne.

Vybudovali Ôsmy svetadiel, miesto, kde sa ich dospelé deti stretávajú, trávia tu voľný čas a pracujú. Ich domov v Borovej na hranici Trnavského a Bratislavského kraja.

Ťažké začiatky

Sedíme pri krbe na farebnej sedačke a popíjame kávu. Sylvia Záhorová nevyzerá ako žena, ktorá rezignovala, pretože jej syn je iný. Volá sa Maroš a sedí tu pri nás aj so svojimi rovesníkmi a zabáva sa s obľúbenými farebnými letákmi.

Na Borovej býva veselo, rodičia deťom pripravujú karnevaly a večierky. Foto: Archív SPOSA-TT

Ďalšie maminy pripravujú v kuchyni obed, ich manželia pracujú na dvore. Presne takýto domov pre svoje deti chceli. „Keď sa dnes pozerám na fotografie zarasteného pozemku, hovorím si, že sme dosiahli niečo úžasné,“ začne Sylvia Záhorová.

Mať v našej krajine autistické dieťa, znamená pripraviť sa na dosť dlhý boj s úradmi a úradníkmi, natrvalo sa rozlúčiť so svojou prácou, nemať peniaze. Na úradoch týchto ľudí odbíjali, pretože ani nepoznali diagnózu autizmus, na ktorú nie je pripravené ani naše školstvo.

Ani sociálne dávky na deti nemajú vyčíslené jednotne, dozvedám sa. Hovoria o prípadoch, keď v školách nevedeli, kam mladého autistu zaradiť. Jeden sa učil v celkom bežnej triede, ďalší v špeciálnej.

Niektoré ženy opustili ich manželia, lebo nedokázali prijať, že ich dieťa je autistom. A tak sa dnes o ne starajú samy v podmienkach na pokraji chudoby.

Po základnej školskej dochádzke už totiž štát pomocnú ruku autistom nepodáva. Pritom práve režim a pravidelné aktivity, na ktoré si v škole navyknú, sú dôležité a pomáhajú im zvládať diagnózu lepšie.

Pomohli mnohí

Do Ôsmeho svetadielu chodí aktívne pätnásť rodín, ďalšie príležitostne. „V Borovej je tichúčko, pokoj. Trochu sme sa báli, aké budú reakcie miestnych. Starosta nás však veľmi milo privítal so slovami, že s nami bude rád spolupracovať,“ spomína Sylvia Záhorová.

A prijali ich aj ostatní ľudia. Niektorí ich podporili prácou, ďalší sponzorskými darmi.

Deti sa starajú o zvieratá, ktoré im robia radosť. Foto: Darina Kvetanová

Od štátu sa takej veľkorysosti nedočkali. Finančnú podporu pri výstavbe centra im pod podmienkou zvolenia sľubovali mnohí významní predstavitelia. No potom na to akosi pozabudli.

Títo rodičia však odmietli čakať so založenými rukami. „Iné nám nezostávalo, len zháňať vlastné peniaze a spoliehať sa na ľudí v našom okolí. Babky, dedkovia, celé rodiny, známi, všetci na svetadiel prispievali dvoma percentami z dane,“ hovorí Sylvia Záhorová.

Takto robili krok za krokom. Vyčistili pozemok, vysadili trávnik, postavili altánok, potom malý dom. Dnes je z neho väčší s prístavbou, poschodím, miestnosťou pre personál, kanceláriou. Za ním sa pasú ovečky.

Pred týmito ľuďmi stojí teraz ďalší cieľ. Denný stacionár chcú zmeniť na sociálne zariadenie, v ktorom budú ich deti žiť natrvalo. Veria, že ich deti tu raz definitívne nájdu miesto pre život, svoj sveta diel.