Majitelia pekárne s najlepšími šiškami si po životnú šancu išli na škodovke

Bola to dražba, z ktorej by sa vraj dal nakrútiť pekný celovečerný film. Štyri hodiny prihadzovali najatí ľudia  peniaze za pekáreň v Častej. Skončili na sume vyše šesť miliónov korún. Z kultúrneho domu v Modre vyšli napokon ako čerství majitelia kedysi štátnej pekárne manželia Jozefína a Štefan Vadovičovci.

Obaja dnes majú po sedemdesiattri rokov. A keď si spomínajú na ten deň v roku 1991, je im do smiechu.

Vyrátali si, čoho je pekáreň schopná, koľko dokáže vyrobiť a spočítali si náklady.

„Vyšlo nám, že pri dobrej konštelácii hviezd vieme pekáreň zvládnuť,“ hovorí Štefan Vadovič o tom, prečo sa rozhodli zadlžiť sa úverom z banky a riskovať. Práve on bol ťahúňom, ktorý manželku presvedčil, aby to s pekárňou skúsili.

Na škodovke medzi boháčov

Na deň dražby manželia asi nikdy nezabudnú. „To ste mali vidieť,“ rozhovorí sa Jozefína Vadovičová. „Na tú dražbu do Modry sme išli na škodovke. Pred kultúrnym domom stáli samé bavoráky. Manžel mi povedal, že radšej zaparkujeme z druhej strany, lebo na takom aute sa v tej spoločnosti nemôžme ukázať,“ smeje sa majiteľka dnes úspešnej pekárne.

Záujemcov bolo štrnásť a pre pekáreň si prišli mnohí bohatí páni. Vyvolávacia suma sa odpichla od 600-tisíc korún. Po štyroch hodinách napokon skončili na sume cez šesť miliónov.

Vadovičovci boli šťastní, že pekáreň, ktorá v Častej fungovala od roku 1961, keď patrila pod Jednotu, vydražili.

„Ale náš spoločník bol blázon. Išiel by aj do sumy 15 miliónov, no najväčšia sranda bola to, že sám nič nemal. Objednal si ľudí, ktorí budú dražiť a až potom sme sa dozvedeli, že nevie zložiť ani polovicu zábezpeky. Nemal ani fuka, chcel len rozkazovať,“ spomína Štefan Vadovič.

Takto rozpačito sa začali písať dejiny už súkromnej pekárne v Častej, ktorá dnes patrí medzi najobľúbenejšie v okolí. Pečie sa v nej nepretržite, ráno, cez deň aj v noci a predajňa je, s výnimkou nedele, otvorená 24-hodín denne.

Prekvapivo štedrí podnikatelia

Jozefína Vadovičová by už ako dôchodkyňa dávno mohla oddychovať, no nedá jej to. V tejto pekárni strávila celý život. V devätnástich rokoch tam začala pracovať ako pomocníčka, neskôr robila pri peci, na expedícii, až sa stala vedúcou.

Dnes na chod pekárne dozerá vždy od rána do obeda. „Nie som prísna, ale chcem, aby sa všetko robilo poctivo,“ hovorí. V pekárni sa totiž dodnes držia tradičných receptúr. Napríklad ich šišky plnené džemom, nugátovou a likérovou polevou majú povesť najlepších v strednej Európe.

Možno trochu prehnaný kompliment pochopí každý, kto sa do nich zahryzne. „Mnohí ľudia krútia hlavou, že také ešte nejedli. Urobíme ich za deň aj osemsto a všetky do jednej sa minú. Iné pekárne dávajú do šišiek asi tretinu plnky, nám sa ľudia smejú, že ako ich zatvoríme, keď je jej tam toľko veľa,“ hovorí majiteľka.

Ľudia si zvykli na pečivo, ktoré sa v Častej pečie bez prestávky. Mnohí si kvôli nemu urobia do obce zachádzku.

Aj makovú, tvarohovú a orechovú plnku do sladkého pečiva si vyrábajú v pekárni sami. „Všetko kupujeme od spoľahlivých predajcov a na ničom nešetríme,“ opisuje filozofiu majiteľka.

Nedá mi to a pýtam sa jej prečo radšej ako mnohí naši podnikatelia, nepchá peniaze do pančuchy a nehľadá možnosti, ako čo najviac zarobiť. „Nepotrebujeme milióny a nemusíme mať všetko. Som rada, keď sú s nami spokojní ľudia,“ prekvapuje ma.

Ani rozrastať sa vraj neplánujú, aj keď by so svojim pečivom uspeli pravdepodobne kdekoľvek.

Nepchajte sa nám do rajónu

Pečivo a chleby z Častej sa dnes predávajú v obciach na smer Pezinok i Trnava. Aj keď konkurencia nerada vidí vo svojom rajóne cezpoľného pekára.

„Nadávajú nám, že sme sa im napchali na ich územie. Nikdy som nemala konflikty a chcem, aby to tak aj zostalo. Roboty máme teraz stále dosť. No boli časy, keď sme sa báli a pomaly sme plakali, ako budeme splácať pôžičku. To bolo vtedy, keď začali v Modre a Pezinku vznikať malé, francúzske pekárne. Nevedeli sme, čo s nimi príde. Napokon však všetky do troch rokov pozatvárali.“

V Častej teda uspeli vďaka poctivému prístupu i tomu, že na ľuďoch nežgrlošia. A zákazníci im svoju vernosť dávajú pocítiť. Mnohí, ktorí len prechádzajú týmito končinami, si to namieria do pekárne v Častej, pretože vedia, čo môžu od nej čakať.

Miestni zas zvyknú vysedávať pri predajni aj v noci a chrumkať si čerstvé pečivo. Tajomstvom dobrého pečiva je vraj dobrá múka a láska. Bez nej by sa úspech nedostavil.

Manželia Vadovičovci vyzerajú na svoj vek veľmi vitálne. No obaja vedia, že skôr či neskôr budú musieť pekáreň prenechať svojim deťom a vnúčencom. „Mládež sa toho buď chytí a bude to viesť, alebo…,“ nechá myšlienku Štefan Vadovič nedopovedanú.

No z jeho pohľadu je jasné, že tradíciu, ktorú pekáreň v Častej garantuje, by veľmi nerád videl dohorievať.