Ostravské rarity: Pohľad na mesto z nebies a podzemie, v ktorom tvrdo fárali baníci

Muži s čiernymi tvárami prechádzajú mestom, zastavia sa v krčme, zahnať smäd viac ako jedným pivom. Nad mestom sa vznáša priemyselný opar. Takto vyzerala Ostrava do deväťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Dnes ju pokojne môžeme nazvať mestom kultúry a múzeí, kde je čo vidieť a človek má chuť vrátiť sa tam viackrát po sebe.

Ostrava má výbornú polohu. Leží pri poľských aj slovenských hraniciach, z oboch štátov je tam blízko. No hlavný dôvod, prečo je mesto príťažlivé, sú jeho výnimočné miesta, technické pamiatky, z ktorých sú dnes múzeá a priestory pre koncerty a výstavy.

Najznámejším a najnavštevovanejším je určite Dolná oblasť Vítkovice, obrovský komplex s niekdajšou baňou a preslávenou železiarňou, ktorá vznikla v roku 1828. Práve Vítkovice boli hlavným dodávateľom komponentov pre severnú časť železnice cisára Ferdinanda, ktorá viedla z Viedne cez Ostravu až do Poľska.

O jej veľký rozmach sa postarali Rothschildovci, rodina bankárov z Frankfurtu nad Mohanom, ktorá vybudovala po celom svete obrovské rodinné impérium.

Zachránilo ich bahno

Je nedeľa a parkovisko vo Vítkoviciach je poriadne zaplnené. Žena za pokladňou predáva rýchlo lístky posledným turistom, ktorí si prišli pozrieť areál. Z viacerých prehliadok je dnes prístupná len jedna, pretože včera sa tu skončil hudobný festival.

Na prehliadku areálu vyrážajú tri skupiny s približne dvadsiatkou ľudí naraz. Aj to svedčí o tom, že Vítkovice sú pre turistov skutočne atraktívne. Stojíme pri plynojeme, do ktorého padla v roku 1945 bomba. Areál aj veľká časť Ostravy mohli byť minulosťou, lenže, stal sa zázrak. Bombu zakonzervovalo bahno na dne plynojemu, preto nevybuchla. Vybrali ju až v roku 1970.

Tak ako kedysi uhlie, sa dnes výťahom vyvezú na vrch vysokej pece vo Vítkoviciach turisti. Čaká ich tam skvelý výhľad z veže Bolt tower, ktorú sprístupnili minulý rok.

Vo Vítkoviciach sa človek dozvie, ako fungovali železiarne. V bani Hlubina ťažili uhlie, ktoré potom triedili a  spolu s koksom putovalo do vysokých pecí. Z nich sa potom na jeden odpich vylialo 120 ton horúceho železa priamo do špeciálneho vagóna, Veroniky.

Železo vo Veronike prevážali cez Vítkovice do neďalekých oceliarní rýchlosťou 20 kilometrov za hodinu. Oceľou zásobovali okrem Česka viaceré európske krajiny, počas 2. svetovej vojny Nemecko, ktoré ju potrebovalo na zbrojenie. Ročne v železiarni vyrobili až 300-tisíc ton železa!

Z najvyššieho miesta je skvelý výhľad na celé železiarne.

Topánky a oblečenie, v ktorých čakali muži na odpich. Z vysokej pece sa vtedy valilo horúce železo a striekalo všade navôkol.

Špeciálny odev, ktorý mali na sebe zamestnanci pri liatí železa.

Vďaka uhliu narástla

Ktovie, akým mestom by dnes bola Ostrava, keby sa v roku 1763 nezačala jej slávna éra. Práve v tomto roku objavil totiž mlynár Jan Augustín na území Slezskej Ostravy prvé uhlie.

Odborníci z Kutnej Hory potvrdili, že je kvalitné a na začiatku 18. storočia sa v Ostrave začalo kopať. Vznikali tu mnohé bane a za prácou sem hromadne začali prichádzať ľudia z okolia a z Poľska. A tak zatiaľ čo v roku 1848 žilo v Ostrave 1500 ľudí, v roku 1900 už mala 13-tisíc obyvateľov.

Ich počet vďaka priemyselnej revolúcii stále poriadne narastal. Ostrava je dnes tretím najväčším mestom v Česku a tvorí ju aglomerácia pôvodne 33 samostatných obcí. V tejto metropolitnej oblasti žije viac ako 1,1 milióna ľudí.

Výhľad z veže Novej radnice.

Popri rieke Ostravica vedie jedna z cyklotrás. Spája napríklad Ostravu s mestom Frýdek – Místek.

Pikošky na prehliadke

Kto príde do Ostravy počas víkendu, určite by si nemal nechať ujsť prehliadku mesta, počas ktorej sa dozvie zaujímavosti o najkrajších budovách v centre. Napríklad aj to, že v dome, kde dnes sídli menza filozofickej fakulty, bol kedysi nevestinec.

Postavili ho dvaja židovský manželia so skutočne veľkým obchodným duchom. Pretože zatiaľ čo na prízemí ženy popíjali kávičku, poslali svojich manželov zahrať sa na poschodie biliard. Tam už ale na nich čakali prostitútky, pretože tento dom bol – pre niekoho presláveným, pre iného utajený – hodinovým hotelom.

Dnes sú na mieste nevestinca učiteľské kabinety, ktoré majú stále dvojité dvere. Asi je každému jasné, prečo. Nebolo to však jediné miesto, kde sa diali takéto veci. Nevestincov bolo v Ostrave veľa, baníci totiž potrebovali okrem práce aj zábavu. Pivo mali na každom kroku a vedeli aj o miestach, kde ich rozptýlili dievčatá. Do polovice 20. storočia to tu takto fungovalo úplne bežne.

Prehliadky mestom pripravuje miestne turistické centrum, ktoré sídli v novej radnici. Keď sme už pri tej radnici, Ostrava má hneď dve. Jednu pôvodnú, v historickom centre, ktorá je dnes múzeom. Vedenie mesta sídli v druhej, ktorú nechali postaviť v dvadsiatych rokoch práve preto, že k mestu sa pripájali ďalšie obce.

Nová radnica v štýle funkionalizmu je dnes najväčším radničným komplexom s najvyššou radničnou vežou v Českej Republike, z ktorej je krásny výhľad na okolie.

Vidieť v Ostrave šoférku autobusu, nie je vôbec výnimočné. Dámy však nechcú byť atrakciou pre turistov a fotografovanie vie niektoré z nich poriadne nahnevať.

Ťažká práca baníka

„Zdar Bůh,“ osloví Dalibor Dominik (69) skupinku turistov presne tak, ako sa kedysi zdravili tunajší baníci. Po česky horníci alebo havíři jednoducho patrili a stále patria k Ostrave.

Baňa Michal, kde dnes Dalibor, bývalý banícky elektrikár pôsobí ako sprievodca, je jednou zo skupiny šacht v miestnej časti Michálkovice, ktoré tu fungovali od roku 1842 do roku 1993. Vtedy začal štát postupne bane zatvárať, pretože neboli finančne únosné.

Po otvorení hraníc bolo uhlie z Poľska oveľa lacnejšie, ako to tunajšie, ktoré museli na povrch vyviezť až z hĺbky 664 metrov, pretože šachta mala až 18 podzemných poschodí. Baníci v nej pracovali vo vysokých teplotách a neúnosných tlakoch.

Jamy tak zasypali hlušinou a bane zatvorili, len z Michala sa stalo národné priemyselné múzeum, v ktorom sa dnes ľudia dozvedia mnohé zaujímavosti o práci baníkov. Dalibor Dominik prechádza rukou po známkach, ktoré sú povešané na kovovom podklade.

Vyzdvihnutím takejto známky s osobným číslom začínal baník každú šichtu. Z vrátnice prešiel do veľkej miestnosti s vysokým stropom, pod ktorým viseli háky s oblečením. Pri háku si našiel svoje číslo, spustil si dole reťaz s pracovným oblečením a zavesil na ňu čisté, v ktorom prišiel.

Bez známky „havíř“ do bane nemohol vstúpiť.

Jeho ďalšie kroky smerovali do lampovne, kde mu obsluhujúca žena podala jeho lampu, masku a respirátor, s ktorými fáral. Po odfáraní vrátil všetko na svoje miesto, aj spomínanú známku, pretože ich počet vždy po šichte kontrolovala zodpovedná osoba. Keď známky chýbali, hlásili z vrátnice záchranárom, že dole zostali chlapi a možno sú v ohrození života a začali ich hľadať.

Väčšinou sa však stávalo, že chlapi už sedeli „v hospode“ a zalievali prach pivami. Predstava, ako do seba lejú pivo, bola ku koncu zmeny totiž taká silná, že svoju známku zle odovzdali alebo ju hodili mimo nádoby, do ktorej ju hodiť mali.

Múzeum baňa Michal pôsobí, akoby tadiaľto ešte stále chodili baníci, ktorí v deväťdesiatych rokoch nechali po poslednej šichte všetko tak a odišli. Zimomriavky človeku naskočia v ošetrovni, kde zachraňovali baníkov po úrazoch.

Je v nej napríklad veľká murovaná vaňa s bielymi kachličkami, na ktorej sú drevené prične. Na ne položili baníka, aby z neho pred ošetrením umyli čiernu špinu a videli, kde sa nachádza rana.

Dalibor Dominik prevedie ľudí cestou, ktorú absolvovali baníci každý deň.

Ostrava je dnes najmä u mladých ľudí viac ako baníctvom preslávená Stodolní ulicou. Práve tam sú situované podniky od výmyslu sveta, české, írske aj americké, reštaurácie, palacinkárne aj bary medzi ktorými sa hemžia partie ľudí.

Zabávať sa sem chodí okrem miestnych a Poliakov aj ruská klientela, ktorá teda na nápojoch šetriť nezvykne. Muži postávajú pri terasách, aj pri vstupoch do podnikov, v ktorých tancujú obnažené tanečnice.

Stodolní ulica žije celú noc, zatiaľ čo ostatná časť Ostravy upadá do tichého spánku. Cez víkend je centrum pokojné, miestni ľudia jazdia do prírody alebo nasadnú na bicykle a užívajú si cyklotrasy, ktorých je na okolí neúrekom a pribúdajú k nim stále nové a nové.

Stodolní ulica žije najmä v noci. Zabávať sa do tamojších podnikov chodia s obľubou skupinky žien aj mužov.

Alebo idú za kultúrou do niektorého z miestnych hudobných klubov, ktorých nie je málo a v jednom hrá pravidelne aj obľúbený folkový spevák Jaromír Nohavica.

Kultúru v meste určite nájdete aj v ďalšej výnimočnej technickej pamiatke, v Trojhlaví Karolína, ktoré v časoch svojho funkčného obdobia slúžilo ako Žofínska huť a koksovňa. Dnes je miestom pre športoviská, koncerty a výstavy.