Dvesto rokov nastavuje hodiny na mestskej veži v Trnave Karol Nemček

Samozrejme, nie jeden a ten istý, ale momentálne už štvrtý Karol Nemček v poradí sa stará o výnimočný hodinový stroj v trnavskej mestskej veži. Na to, že táto česť pripadla práve jeho rodine, je hrdý a je pre neho viac záľubou ako prácou. Okrem toho okoreňuje jeho život mnohými zaujímavými situáciami.

Tou najdôležitejšou je, že svoj čas si musí plánovať vždy 24 hodín dopredu. Ak by totiž neprišiel hodiny natiahnuť v stanovenom limite, zastali by.

Veľa koliesok

Karola Nemčeka (33) doviedol jeho otec k historickému stroju, keď mal päť rokov. „Bolo to pre mňa fascinujúce, veľký stroj, veľa koliesok, pravidelné odbíjanie,“ spomína si na prvý dojem z hodín.

Ako však tento kolos funguje, začal chápať asi v 15 rokoch. Oficiálne sa mu venuje šesť rokov, no s naťahovaním hodín mu stále pomáha otec. To vtedy, keď je mimo mesta, alebo potrebuje zastúpiť kvôli svojej prvej práci.

Celý stroj je umeleckým dielom. Jeho časti vyhotovili kováči ručne.

Stokilové gule

Stojíme na mriežkovanej plošinke, pozeráme sa na ozubené kolesá, ktoré do seba zapadajú. Vidíme tiež tri guľové závažia, každé z nich visí na hrubom povraze a váži približne sto kíl.

Ak by sa zeme dotklo to stredné, hodiny by zastali. Ak dva bočné, neodbili by, pretože poháňajú malý a veľký zvon. Malý zvon odbíja každých pätnásť minút, veľký sa k nemu pridá každú celú hodinu. Najkrajšie odbíjanie je podľa Karola o dvanástej hodine napoludnie a o polnoci.

„Na začiatku bolo komplikované pochopiť celý princíp tohto stroja,“ hovorí mi a popri tom kontroluje čas na bielej skrinke, ktorú si k hodinám sám namontoval. „Je to časomiera, ktorú riadi rádio, a teda ukazuje presný čas. Vďaka nej viem zistiť, koľko hodiny v meškajú alebo idú dopredu.

Ukazuje mi tiež teplotu, ktorá sa vie s hodinami pekne pohrať. Veľké teplotné výkyvy ich totiž spomaľujú alebo zrýchľujú.“ Srdcom hodinového stroja je ozubené koleso vyhotovené zo zliatiny, ktoré určuje dĺžku jednej sekundy.

„Pohybuje sa vďaka kyvadlu, a následne uvádza do pohybu ďalšie kolesá, ktoré spúšťajú závažie dole. Keby sme však závažie zložili, kyvadlo by sa zastavilo,“ vysvetľuje Karol Nemček princíp hodín.

Nad sekundovým kolom je pôvodná tabuľka s obrazom. Anjeli na ňom držia v rukách koleso, symbol Trnavy, v ktorom sa nachádza Ježiš Kristus. Hodiny sú vzácne práve vďaka ich veku.

„Snažíme sa zachovať ich hodnotu. Dnes sú v dobrom stave, časom by to chcelo opravu, niektoré ich časti sa postupne opotrebúvajú. Predsa len, stroj sa nikdy nezastaví.“

Karol naposledy vlastnoručne vyrobil jeden z dôležitých dielov, kľuku, ktorou hodiny nastavuje a guľové závažia stúpajú hore. „Mesto mi poskytlo materiál a ja som ho opracoval podľa originálnej kľuky. Tú vystavíme na mestskej veži ako historickú súčasť hodín. Doslúžila totiž po vyše tristo rokoch,“ hovorí.

Za výnimočné hodiny vďačí Trnava Franzovi Langovi, ktorý ich na objednávku mesta vyhotovil v roku 1729. „Kto to však bol, odkiaľ bol a kto presne ho o vyhotovenie požiadal, to nie je známe,“ vysvetľuje mi.

Sám sa snažil k mnohým informáciám o hodinách dopátrať v miestom archíve. Strávil tam desiatky hodín, no keďže všetky dokumenty sú v latinčine a navyše, sú siahodlhé, veľa sa z nich nedozvedel.

Kam až počuť zvony

Keď je v meste ticho, dá sa odbíjanie z mestskej veže počuť až na Kopánku. Keď Karol Nemček trávi čas v meste alebo ním prechádza, vždy kontroluje, či hodiny idú presne. „V norme to je, keď meškajú do tridsať sekúnd,“ hovorí.

Zvuk z mestskej veže vraj bez problémov rozozná, pretože je pre ňu typický a vôbec sa nepodobá na odbíjanie z ostatných trnavských kostolov.

Stalo sa mu už, že hodiny nestihol nastaviť a zastali? „Áno, stalo, ale je to veľmi výnimočné. S otcom to vždy zvládneme, jeden z nás však musí zostať v Trnave.“

Na vrchole hodinového stroja je Ježiš Kristus, anjeli a koleso.

Nočné výstupy

Výnimočnú atmosféru zažíva Karol Nemček vždy, keď sa mení čas. Deje sa tak vždy z druhej hodiny na tretiu a on na vežu absolvuje nočné výstupy.

„Mesto je prázdne, nikde ani noha. Strach nemám, aj keď atmosféra je strašidelná. Veža má svoje zvuky aj schody, ktoré do nej vedú majú svoje zvuky. O tom to však je, približuje mi to atmosféru, aká tu bola kedysi, keď si ľudia na cestu pod nohy svietili fakľami. Ani ja si nezažínam, chodím po tme, poznám to tu veľmi dobre.“

Na záver otázka, ktorú Karol dostal snáď tisíckrát a tisíckrát na ňu určite bude musieť ešte odpovedať. Čo s ďalším pokračovateľom tejto tradície? „Jedného dňa určite,“ usmeje sa. „Kedy, to uvidíme, počkáme si, čo nám osud prinesie. Už tu boli aj špekulácie, že čo potom, ako to bude žena. Nevadí, aspoň to bude zaujímavejšie. Po fyzickej stránke to určite zvládne, no až v dospelosti.“