V úplnom centre Istanbulu stojí Hagia Sofia, Chrám Božej múdrosti. Pozoruhodná je, pretože človek tu môže vidieť viaceré kontrasty, ikonu Panny Márie s Ježiškom v rukách obklopenú citáciami z Koránu, turistov, ktorí vnárajú svoje prsty do Plačúceho stĺpu aj predaj náboženských ikon za nemalé peniaze.
Chrám začali stavať v roku 532 v čase Byzantskej ríše a ako bazilika slúžil viac ako deväťsto rokov. Keď padol Konštantínopol a nadvládu nad mestom prevzali Truci, z baziliky sa na takmer päťsto rokov stala mešita. Kresťanské fresky moslimovia prekryli, dnes ich však ľudia vďaka rozhodnutiam tureckej vlády môžu opäť obdivovať.
Kompromis v tom, ktorému náboženstvu Hagia Sofia skutočne patrí, našiel zakladateľ moderného Turecka Mustafa Kemal Atatürk. V roku 1934 chrám sekularizoval a zmenil ho na múzeum, čo sa najmä tým radikálnejším moslimom vôbec nepáčilo, museli sa však zmieriť s tým, že odteraz bude slúžiť prioritne ako kultúrna pamiatka, nie ako svätyňa.
Hagiu Sofiu navštívia ročne asi dva milióny ľudí, a je to cítiť. Nikto z návštevníkov si nenechá ujsť pohľad na nástenné maľby. A aby tá návšteva mala aj trochu vzrušenia, na poschodí stoja ľudia v rade pri Plačúcom stĺpe. Do medeného otvoru vnárajú svoj prst, pretože, ako hovorí legenda, ak budú mať šťastie, želanie, na ktoré myslia, sa im splní. Prst však musia z otvoru vytiahnuť mokrý.
Na trochu prísnejšie podmienky musia ľudia pristúpiť, ak si chcú pozrieť Modrú mešitu, ktorú tiež volajú Mešita Sultána Ahmeda I. Ženám pred vstupom do nej rozdávajú modré šatky, v chodbičke sa tvorí dlhý rad, pretože pred vstupom sa treba vyzuť. Vyzývavé oblečenie nie je vhodné, rovnako ako krátke nohavice alebo odhalené ramená.
Keď sa teda vyzujete a zaodejete podľa pravidiel, uvidíte Modrú mešitu zvnútra. Človek sa automaticky pozrie hore, na strop mešity, ktorý je zdobený farebnými freskami. Živé bytosti by ste na ňom hľadali márne, pretože islam vyslovene zakazuje zobrazovať ich na posvätných miestach.
Ako druhá vec ma zaujalo množstvo zdobených okien, cez ktoré sa do mešity dostávali posledné lúče slnka. Atmosféru dotvárali stovky žiaroviek. Viseli na konštrukcii, ktorá sa tiahla pozdĺž celého chrámu. Na červenom koberci sa kľačiac modlili muži. Do uzatvorenia mešity zostávali v ten deň posledné minúty, a tak som ju na chvíľu mohla pozorovať takmer prázdnu, bez stovák turistov.
Skutočne autentický zážitok z tunajšieho náboženstva som si však odniesla až z tretej, Novej mešity alebo Yeni Cami, ktorá sa tiež nachádza v historickej časti mesta a dotvára krásnu scenériu pri Bospore. Turisti, ktorí sem prichádzajú na pár dní, ju obchádzajú práve preto, že dve predošlé spomínané miesta sú omnoho populárnejšie.
Do mešity som vstúpila v čase, keď sa v nej modlili ľudia. Spev muezína sa ozýval v akusticky zaujímavom priestore, rozliehal sa po mešite a doznieval v tichu. Viac ako moje slová vám túto atmosféru priblíži krátke video, ktoré som v chráme natočila. Aj táto skúsenosť mi potvrdila, že najoriginálnejšie zážitky človek získa, ak vystúpi z turistických chodníčkov na tie, po ktorých chodia miestni.