Jeho svet je medzi Rómami. Hľadá posolstvá chudobných

Medzi rozpadnuté domy na Coburgovej ulici v Trnave prichádza Juraj Štofej. Rómske deti sa zbiehajú okolo neho, starší muži ho zdravia, ich manželky sa na neho usmievajú. Päť rokov s nimi trávil deň čo deň ako koordinátor centra Mak, ktoré malo pomáhať miestnym deťom začleňovať sa do spoločnosti.

Počúval ich problémy a zistil, že sa dajú riešiť. Tvrdí, že len ak sa človek stane súčasťou ich života, môže im skutočne pomôcť. Popri štúdiu etnológie robil manažéra pre Úsmev ako dar, pod ktorého záštitou vzniklo aj centrum Mak na Coburgovej ulici. Založil neziskovú organizáciu Koburgovo, ktorá pomáha chudobným Rómom v sociálnej a právnej oblasti.

Čím ťa zaujali ľudia na okraji spoločnosti?

Bol som zvedavý na život bezdomovcov, na to, ako dokážu fungovať v ťažkých podmienkach. Mnohí ľudia ich odcudzujú a vyvyšujú sa nad nich. Mne sa páči ich dobrota, to skromné, čo v nich je.

Keď sa stretneme s chudobným človekom, odovzdá nám nejaké posolstvo a toto som objavoval a hľadal aj ja. Ako etnológ som napríklad robil výskumy v dedinách na východnom Slovensku, kde žili ľudia v rozpadnutých dreveniciach. Deväťdesiatročná babička, ktorá ani nevychádzala z domu, mi odovzdala veľa múdrosti a cítil som sa pri nej veľmi dobre.

To isté vyžarovalo z Rómky, mamy troch detí z Coburogovej ulice. Bola veľmi milá, skromná a paradoxne, ona vo svojej situácii, sa vždy zaujímala ako sa mám ja. Fascinovalo ma to.

Vedel si týchto ľudí lepšie pochopiť aj vďaka štúdiu etnológie?

Áno, pretože to, čo som študoval, som zároveň sledoval v praxi. Zaoberal som sa sociálnou exklúziou a zároveň som videl, čo sa dialo, keď vyhorel jeden z domov na Coburgovej ulici. Vnímal som, ako to prežívajú títo ľudia, ako sa k nim správajú úradníci a predstavitelia inštitúcií, ktorí mali tú moc rozhodovať o ich budúcnosti.

Štúdium mi pomohlo prekonať problémy, ktoré mali a nevyhorieť pri tom. Videl som, že mnohé veci na úradoch nevybavím, no hľadal som iné spôsoby, ako im v tej situácii pomôcť.

Ako vníma naša spoločnosť Rómov?

Majorita, úradníci aj médiá si často myslia, že majú patent na rozum. Moralizujú, vedia presne, ako sa majú sociálne vylúčení ľudia správať. Vedia, čo robia zle a prečo to tak robia. Akoby im bolo úplne jasné, že táto skupina ľudí je odsúdeniahodná a nezaslúži si žiadnu pomoc.

Chýba im systémový pohľad, sú vtiahnutí do predsudkov a stereotypného nazerania na ľudí. Nemali by sme posudzovať, či sú ľudia dobrí, alebo zlí. Mali by sme im pomôcť.

Juraj Štofej sa rómskym deťom venuje dlhodobo. Za významné považuje aj malé úspechy, napríklad to, keď sa podarí umiestniť deti do škôlky. Foto: Darina Kvetanová

A ako vnímajú napríklad Rómovia z Coburgovej ulice majoritu?

Často sa s nimi rozprávam, preto rozumiem ich konaniu. Vidím dve reči, reč majority a reč Rómov. Navzájom si nedokážu porozumieť. Rómovia nechápu učiteľov, úradníkov, považujú ich za klamárov a myslia si, že sa všetci spojili proti nim.

Chudobní ľudia z geta na Coburgovej priťahujú skupiny takých, čo na nich parazitujú. Dílerov drog, úžerníkov, alebo pofidérnych obchodníkov s rôznymi produktmi, ktorí vedia, že z jednoduchých ľudí vyťažia aj to, čo nemajú. Potom sa zadlžia, stanú sa závislými, požičajú si peniaze. Aj preto už nikomu nedôverujú.

Ako vnímali teba, keď si medzi nich prišiel? Človeka, ktorý nemá finančné problémy, nie je Róm a zrazu im chce pomáhať.

Aj oni hľadajú ľudskosť a ak sa nad nich človek nepovyšuje, povedia si, ten je náš. Nepoúčal som ich a cítil som, že ma prijímajú. Stále však musím bojovať o ich dôveru. Mojim pravidlom je, že ak chcem s takýmito ľuďmi pracovať, musím byť medzi nimi.

Nestačí sa tam ukázať raz za mesiac, treba s nimi žiť. Toto pomohlo aj centru Mak. Boli sme priamo medzi ľuďmi, každý deň sme za nimi chodievali do rodín a vybudovali sme si medzi nimi miesto. Úradníci a učitelia to majú ťažké, pretože nie sú medzi nimi a nedochádzajú do dennodenného kontaktu.

Čo považuješ za najväčšie úspechy centra Mak?

V takom gete, akým je Coburgova, je ťažké vidieť zásadnú zmenu. Rodina si nájde nové bývanie, dieťa je úspešné v škole, matka má prácu a rodina je zahojená, tam to takto nefunguje. Tí ľudia majú veľa problémov zo všetkých strán. Sú poznačení tým, že bývajú na Coburgovej.

Ak hľadajú iné bývanie, nechcú ich tam zobrať, to isté platí s prácou. My sme im chceli dať nádej, že ich situáciu je možné zmeniť. Zamerali sme sa na menšie ciele, napríklad lepšie pripraviť deti do školy.

Žiadne z tamojších detí nenavštevovalo škôlku, preto sme im vytvorili záujmové krúžky, na ktoré radi chodili a aj rodičom sa to páčilo. Vyše sto detí sme takto pripravili na vstup do školy, čo je veľký úspech. Odborníci zo sociálnej oblasti často rezignujú s tým, že s takýmito ľuďmi sa nedá nič robiť. My dokazujeme, že sa to dá.

Deťom sa cez prázdniny v centre Koburgovo starajú o program, cez školský rok sa s nimi aj pripravujú do školy. Foto: Darina Kvetanová

Bola situácia, ktorá ťa položila na kolená a nevedel si ako ďalej?

Na naše fungovanie sme mali od mesta Trnava prenajaté dve miestnosti, v jednej sme robili sociálne poradenstvo, v druhej krúžky pre deti. Tú druhú sme minulý rok v júli (rozhovor vznikol v roku 2013, pozn. redaktorky)  museli dať mestu, pretože v nej mali pôsobiť ich dvaja noví terénni pracovníci.

Pôvodne to malo byť na mesiac, dva, nakoniec sme vyše pol roka zostali mimo našej každodennej činnosti. Mrzí ma to, lebo sa nám narušil celý systém. Nebolo to fér, na meste totiž vedeli, že sa dlhé roky venujeme tejto práci a napriek tomu nám chceli zobrať túto činnosť.

V tom čase riešilo mesto sťažnosti obyvateľov z tejto lokality na neprispôsobivých ľudí a ich vysťahovanie za mesto. Videli sme, ako tento problém vnímajú ľudia z vedenia mesta, ako ho vnímajú poslanci.

Na zasadnutí mestského zastupiteľstva jeden poslanec povedal, že sa pôjde pozrieť na stretnutie kotlebovcov, aby zistil, ako oni riešia takéto problémy a bude o tom informovať svojich kolegov. Navzájom sa podporovali v takýchto myšlienkach. Sedel som tam a pripadal som si ako strašne malý človek.

Našli sme aj aktívneho Róma z Coburgovej, vybavili mu vystúpenie, aby povedal poslancom, ako vidí situáciu. Zatiaľ čo hovoril, medzi poslancami už koloval zoznam, na ktorom bol uvedený ako neplatič. Potom si nás odchytil ďalší poslanec a vyčítal nám, že akým právom ťaháme takého človeka na túto pôdu. Zažili sme, aká vládne v meste atmosféra.

Pre mnohých je situácia s Rómami neriešiteľná. Ty vidíš riešenie?

Keď sme deťom vytvorili záujmové krúžky, zistili sme, že rodičia ich chcú dať do škôlok. S viacerými riaditeľmi škôlok sme sa teda dohodli, aby priali aspoň po jednom dieťati. Nebolo to ľahké. Tento rok spolupracujeme s Centrom pre výskum etnicity, ktoré začalo riešiť situáciu stredoškolákov.

Snažia sa im pomôcť, aby školu zvládli a mali tak šancu nájsť si dobrú prácu. Len vďaka systémovým riešeniam je možné urobiť zmenu. No pracovať treba tak s najmenším článkom, s deťmi a rodičmi, ako aj tam, kde sa vytvárajú zákony, na ministerstvách.

Mnohí ľudia tvrdia, prečo nás nikto nepodporuje a Rómov stále učíme zapadnúť do spoločnosti a pomáhame im. Ako zmeniť myslenie majority?

Predpokladám, že odborníci skôr pochopia, že Rómovia v sociálne vylúčených lokalitách potrebujú úľavy, či pozitívnu diskrimináciu, kroky, ktoré ich zvýhodňujú. To, že nízkoprahové centrá im pomáhajú adaptovať sa do prostredia.

Títo odborníci musia prekonať predsudky. Ako však vysvetliť bežnému človeku, že pre dieťa zo sociálne vylúčenej lokality je nízkoprahové centrum a jeho dieťa nič nedostane? Je to ťažké, no súvisí to s tým, že sme závistliví.

Vidíme všetko cez seba a nechceme pochopiť situáciu iných ľudí. Výchovou nám vštepujú, že stretnúť sa s Cigánmi je nebezpečné. Potom nevidíme situáciu takú, aká je, no aj tak najlepšie vieme, že títo ľudia si pomoc nezaslúžia a že systém je nespravodlivý. Na Slovensku bude ešte dlho trvať, kým sa takéto vedomie ľudí zmení.

Po prejavoch trnavských mestských poslancov, ktorí o Rómoch z Coburgovej ulice rozhodovali, si pripadal ako malý človek. Len systémové riešenia podľa neho pomôžu skutočne riešiť problém. Foto: Darina Kvetanová

Sú na Slovensku viac diskriminovaní Rómovia alebo iní ľudia Rómami?

Ľudia, ktorí poznajú Rómov, sa na nich pozerajú inak ako tí, ktorí s nimi neprichádzajú do kontaktu a posudzujú ich len z vyhrotených situácií a stretov a nevidia ich problémy. Potom hovoria, že majorita je diskriminovaná.

Rómovia zas poznajú svoju situáciu, no nepoznajú situáciu majority. Myslia si, že majorita ich utláča, všetko je proti nim, že iné deti sú zvýhodnené a ich diskriminované.

So skrytou diskrimináciou, takými malými prejavmi, sa stretávam denne. Napríklad, Róm si hľadá prácu, zavolá na inzerát a miesto je voľné. Keď potom príde na pohovor, zamestnávateľ zrazu tú prácu nemá.

Mama ide do materskej školy prihlásiť svoje dieťa, a keď učiteľka vidí, že je to rómska rodina, ide si pýtať povolenie od riaditeľky. Príde s tým, že riaditeľka nie je v škole. Dennodenné vylučovanie existuje aj na úradoch. Preto Rómov často sprevádzame a tí ľudia sa k nim potom správajú inak.

Ako zlepšiť situáciu?

Môžeme si zobrať príklad z iných štátov. Vo Fínsku si vážia rozmanitosť, na menšiny majú iný pohľad. Rómovia tam chodia v krojoch, Fínom sa páči, že svet je pestrý a sú tolerantnejší.

Aj tam sa boria s problémami, napríklad, keď tam príde veľká skupina Rómov z Rumunska. Hľadajú však spôsoby, ako ich zamestnať a pomôcť im prežiť v krízovej situácii. Videl som, ako riešili takúto situáciu.

Rómom vymysleli aktivitu, že budú zbierať fľaše a kto ich nazbiera viac, dostane viac peňazí. U nás má majorita svoj názor na vec a tomu sa prispôsobujú politici, aby mali voličov. V každej sfére sú však ľudia, ktorí chcú pomôcť. No sú v menšine.

Čo ti dala práca s Rómami?

Skúsenosť, že sa netreba vzdávať. Len vtedy sa dá situácia zlepšiť, keď sa z prekážok poučíme a hľadáme lepšie riešenie. Len dlhodobou prácou sa dá niečo skutočne zmeniť. V Rómoch som objavil obrovskú ľudskosť, srdečnosť.

Sú veselí, spontánni, priateľskí a milí. Zistil som, že sú to rovnakí ľudia ako my. Sú medzi nimi lakomci aj ľudomilovia, majú rovnaké vlastnosti ako my. Majú len iné problémy.

Rómovia vám uveria, keď cítia, že sa skutočne zaujímate o ich problémy. A keď sa stanete súčasťou ich každodenného života, hovorí Juraj Štofej. Foto: Darina Kvetanová