Ľudí sprevádza na najvyššie štíty Tatier. Na Gerlachu je ako doma

Konečne si sadám a vychutnám zaslúžený oddych pri Kameni hojnosti v Batizovskej doline. Hojnosti, pretože práve pri ňom kedysi dávno vyplácali turisti horských vodcov za ich služby. Tu sa potom rozlúčili a každý si išiel po svojom.Otáčam sa za seba a pozerám sa na skaly, po ktorých sme len pred chvíľou zostupovali s už dobre vytrasenými kolenami. Tam, za nimi, je najvyšší vrchol Slovenska a vo mne rezonuje čerstvý pocit z toho, aké je to stáť na ňom a hľadieť odtiaľ na krajinu.

Náš horský vodca Tomáš Vaverčák dostáva od nás pri Kameni hojnosti akurát tak cereálnu tyčinku na posilnenie. Pred sebou máme ešte asi jeden a pol hodinovú cestu k Batizovskému plesu a odtiaľ na Sliezsky dom, kde zavŕšime úspešný deň horúcou polievkou. No pekne od začiatku.

Skúšali turistov

Ešte za tmy, o pol šiestej ráno, sme sa stretli na parkovisku v Tatranskej Polianke a po asfaltke sa autom vyviezli k Sliezskemu domu. S baterkami na čele sme  kráčali po kamennej ceste k lúčnej Kvetnici a okolité štíty vyzerali pred ranným brieždením ako mesačná krajina.

Po necelej hodine sme prišli k prvému náročnejšiemu úseku, Velickej próbe. „Próba je od nemeckého slova probieren, teda skúšať, ktoré sa neskôr prenieslo aj do spišského nárečia,“ začal s vysvetľovaním Tomáš Vaverčák. Práve na týchto technicky náročnejších úsekoch totiž skúšali horskí vodcovia zdatnosť nemeckých turistov.

V strmých skalách sú nabité oceľové konštrukcie a pomôcky, po ktorých človek ľahšie vystúpi hore. Ak próbu turista zdolal bez problémov, mal predpoklad na to, že ho nezaskočí ani ďalšia trasa a výstup na Gerlachovský štít pre neho nebude problémom. Práve tu si nasadzujeme prilby a horolezecké sedačky a naväzujeme sa na spoločné lano. Užívame si prvé kroky s adrenalínom v žilách.

Treba sa pripraviť

Próba nás pekne zahriala a na oblohe sa už ukazuje slnko.  Dve vrstvy oblečenia tak končia v našich batohoch. Z termosky si nalievame teplý čaj a vychutnávame krásne pohľady na Lomnický a Slavkovský štít. Dobehli sme ďalšieho horského vodcu, ktorý má v skupine manželský pár v strednom veku.

Na jeseň si turista užije výstup na Gerlach oveľa viac. V lete sa totiž stal výstup na najvyšší štít Tatier masovou záležitosťou. V slnečný deň je plne vyťažených všetkých okolo päťdesiat tatranských horských vodcov, ktorí hore môžu viesť každý najviac po troch ľuďoch. A tak sa na fotku pri vrcholovom kríži stojí niekedy v rade, čo uberá na čare aj atmosfére z výstupu. Ale nedajte sa zmiasť. Gerlach nepokorí hocikto. Vedie tam skôr horolezecký ako turistický terén, na ktorý sa treba po kondičnej stránke dobre pripraviť.

Horolezeckým terénom sa turisti vyšplhajú až nad oblaky.  Foto: Darina Kvetanová

Niektorí ľudia precenia svoje schopnosti a celkom sa vyčerpajú. V takom stave sa potom môžu ľahko zraniť. No pre tých, ktorí už majú čo-to v horách nachodené, je výstup krásnym zážitkom na celý život. „Kondícia je dobre merateľná,“ vysvetľuje Tomáš Vaverčák. „Najjednoduchšie je urobiť si pred výstupom na Gerlach dve, tri túry na tatranské vrcholy. Všetky majú v mapách stanovenú dĺžku a ak ich turista zvládne za lepší čas, je zjavne v dobrej kondícii. Ak ich robí v tomto čase alebo mu to trvá dlhšie, má priemernú až podpriemernú kondíciu a mal by na sebe ešte popracovať,“ objasňuje.

Na Gerlach chodia často ženy a deti. Najmladší účastník, ktorého mal Tomáš v skupine, mal jedenásť rokov. Na vrchole už však stál aj osemročný chlapec a zdolávajú ho aj osemdesiatnici.

Kolíska horských vodcov

Cez Sedielko nad kotlom sa vynoríme na južnú stranu masívu a ohúri nás pohľad na Vysokú a na Končistú. Je krásny slnečný deň. Možno práve takto to vyzeralo, keď v roku 1834 zdolal ako prvý najvyššiu horu Slovenska Ján Still, učiteľ z Novej Lesnej. Po úspešnom výstupe začal na Gerlach potajme sprevádzať turistov, pričom štartoval vždy z rodnej obce a urobil tak dve tisícky výškových metrov.

Za vodcov podľa historických zdrojov vyškolil aj ďalších Novolesňanov Samuela Horvaya a Martina Spitzkopfa. Najmä vďaka týmto pánom nesie Nová Lesná pomenovanie Kolíska horských vodcov. Aj Tomáš Vaverčák pochádza práve odtiaľ. „Môj otec bol dobrovoľníkom horskej služby a pracoval pre štátne lesy TANAP-u. V kopcoch vyrástol a doviedol k nim aj mňa,“ spomína na svoje začiatky. Dnes je doslova chodiacou mapou a keď  traverzom prechádzame do Kotla pod Gerlachovským štítom, opisuje nám každú vežičku, na ktorú sa pozeráme.

Zberatelia štítov

Z ponuky štítov, na ktoré je povolené vyjsť len s vodcom, si ľudia vyberajú najčastejšie práve Gerlachovský. Do top trojky patria ešte Lomničák a Ľadový štít. V poslednom čase sa na západe rozmohla zaujímavá zberateľská vášeň. Skutoční borci si povedali, že budú zbierať ako trofeje najvyššie vrcholy krajín sveta, a tak si na Slovensko prichádzajú aj pre náš Gerlach.

Tomáš napríklad sprevádzal kňaza z Austrálie, ktorý má v zbierke okolo 140 úlovkov. Tento päťdesiatnik zdolal Mont Blanc aj najvyššiu horu sveta, Mont Everest. „Vyšli sme na Gerlach aj na Rysy, ktoré sú najvyšším vrchom Poľska. Zaujímavé bolo, že na Gerlachu po výstupe odslúžil omšu ako poďakovanie za to, že sa mu výstup podaril,“ spomína na kuriozitu zo svojej práce.

Vrchol je vo výške 2655 metrov n. m. vedie naň viacero trás. Najčastejšie sa chodí cez Velickú a Batizovskú próbu, náročnejšie výstupy vedú hrebeňom. Foto: Darina Kvetanová

Šprintom z kopca

Na vrchol sa blížime po 4,5 hodinách. Aj keď sa vietor postupne dvíha, teší nás krásny slnečný deň. Vo vrcholovej knihe nachádzame odkazy ľudí, ktorí tu stáli pred nami. „Aj keď z posledných síl, no dala som to,“ čítam slová jednej turistky. Niekomu trvá túra aj dvanásť hodín, no to je už so silami na pokraji. Na takéto výstupy spomína Tomáš nerád.

Naposledy ho ale potešila dvojica, s ktorou sa na Sliezsky dom vrátili za niečo cez štyri hodiny. „Nepriznali sa, že aktívne športujú. Tvárili sa ako priemerní turisti. Pomaly som zrýchľoval tempo a oni stále vládali. A keď sa im nechcelo ani oddychovať, pochopil som, že to bude rýchle. Chalan robil triatlony a jeho manželka horské behy. Na Sliezsky dom sme si dali aj šprint a oni sa potom ešte vybrali na Východnú Vysokú.“

Tam hore, v srdci pohoria, je krásny výhľad na celý hrebeň Vysokých Tatier. No poriadne tam fúka a my máme pred sebou ešte kus cesty. A tak klesáme strmým terénom Batizovského žľabu až k oceľovým rebríkom Batizovskej próby. Tá opäť preveruje, koľko znesieme, aj to, koľko nám ešte zostalo síl.

Z Kameňa hojnosti sa potom pozeráme na mraky, ktoré pomaly zahaľujú tatranské štíty. Len pred chvíľou sme ich ako na dlani videli z najvyššieho miesta na Slovensku.