Štyri mníšky pod strechou veľkého kláštora. Benediktínky zaväzujú prísne pravidlá
Zimná výprava k tajomnej horárni a za skvelými výhľadmi
23. marca 2016
Občasný vodopád opäť ožil, ak ho chcete vidieť, poponáhľajte sa
26. marca 2016Slnko roztápa rannú námrazu na zemi a tráve, ale chlad zostáva. Ruky si šúcham o seba a pozerám sa na kláštor, ktorému chýbajú omietky a maľovka a ak by bola táto stavba vystrihnutá z okolitého prostredia, ani by som netipovala, že v nej niekto býva.
Slnko roztápa rannú námrazu na zemi a tráve, ale chlad zostáva. Ruky si šúcham o seba a pozerám sa na kláštor, ktorému chýbajú omietky a maľovka a ak by bola táto stavba vystrihnutá z okolitého prostredia, ani by som netipovala, že v nej niekto býva.
Lenže okolie je pekne udržiavané, pri plote rastú kvety a za ním je veľká porýľovaná záhrada, a tak je jasné, že o kláštor sa niekto stará. Skôr, než sa presvedčím o tom, kto, obzriem sa na Horné Orešany. Pohľad na dedinu z tohto miesta je očarujúci. Kostol a domy sa vynárajú z hmly a kulisu im robia Malé Karpaty so svahmi posiatymi viničom.
Toto je takmer jediný pohľad, ktorý majú benediktínky na svet. Patria totiž medzi klauzúrne rehole, ktoré sa riadia prísnymi regulami, napríklad zdržiavať sa výhradne v kláštore a jeho okolí. Aspoňže je ten pohľad práve takýto, pomyslím si a zvoním na zvonček.
Kláštor stojí na svahu nad Hornými Orešanmi a je z neho krásny výhľad na obec aj vinohrady. Foto: Darina Kvetanová
Za mrežou
Okienko za mrežou sa otvorí a víta ma prvá mníška v čiernobielom habite. Pozve ma do miestnosti, ktorú si tu nazvali hovorňa. Na dve časti ju rozdeľuje mreža s otvoreným priestorom a práve cezeň sa budeme s benediktínkami rozprávať.
Osobné priestory a svoje súkromie si totiž mníšky pred očami hostí chránia, nikto iný okrem nich tam nazrieť nemôže. Dôležité pre ne je, zostať v anonymite, preto si želali uviesť len ich rehoľné a krstné mená.
Čo sa musí stať v živote človeka, aby dokázal zo dňa na deň opustiť svet, v ktorom dovtedy fungoval, s odhodlaním, že to bude navždy? Katarína z Vrbového nosí meno Raffaela a v kláštore žije trinásť rokov. „Vonku som nenachádzala pokoj, ani na horách, ani na zábavách, vždy bolo nejaké miesto v mojom vnútri prázdne,“ rozhovorí sa žena. Zaplnilo sa vraj až vtedy, keď prvýkrát prekročila brány kláštora v Offide v Taliansku.
Chcela si vyskúšať život mníšky, i keď sa ňou najskôr nechcela stať. „Bol to pekný zápas. Ísť, neísť, skôr som hľadala dôvody, ako neísť. Máte rodinu, materiálne veci, všetko, čo máte rada. No musela som to nechať. Aj keď som najskôr chcela pána Boha presvedčiť o tom, že sa pomýlil, bol vytrvalý a ja som nakoniec povedala, dobre, vzdávam sa. Ten hlboký pokoj, ktorý som prvýkrát zažila v kláštore, ma toľko prenasledoval, až nado mnou zvíťazil,“ opisuje sestra Raffaela.
Keď sa so svojím rozhodnutím zdôverila priateľom, zažila si rôzne reakcie. Niektorí jej fandil, tešili sa s ňou, iní boli proti alebo hovorili, že koná z vypočítavosti, pretože v živote nebude musieť pracovať. A ako to prijala jej rodina? „Otec veľmi dobre, pretože už bol u Pána,“ povie mi flegmaticky, na čo spustia ďalšie tri mníšky poriadny smiech. „Mama tak, ako každá mama, keď jej odchádza dcéra. No povedala, že nemôže brániť Božej vôli.“
Sestry sa stretli v Ofide v Taliansku, odkiaľ ich opátka vyslala do Horných Orešian. Slovenská cirkev ponúkla rádu na výber viaceré pozemky, rozhodnutie však padlo práve na vinársku obec. Kláštor ešte je stále rozostavaný, jeho základný kameň položili v máji 2009. Foto: Marek Boháček
Netúžia odísť
Regula tohto rádu hovorí, že benediktínky budú žiť spolu v komunite celý život na jednom mieste, odlúčené od sveta bez návratu do civilného života. „Ľudia často hovoria, že nemôžeme odísť z kláštora. Pravdou však je, že my po tom netúžime. Náš domov je tu,“ hovorí Raffaela. „Nič sa nestane, keď prejdem za túto mrežu, no je to ako vo futbale. Keď futbalista vyhodí loptu do autu, stráca tým jeho družstvo. Takisto, keď ja poruším regulu, strácam na tej ceste, ktorou som vykročila.“
Skutočne však nikdy netúži vrátiť sa tam, kde sa narodila, vidieť rodinu a priateľov? „Prebleskne to človeku hlavou, no nevrátila by som sa. Rada by som ich videla, no nie je to túžba.“ Opustiť kláštor je benediktínkam povolené, ak na to majú vážny dôvod. Napríklad, ak niekto z ich rodiny vážne ochorie. Určite však z neho neodchádzajú na prázdniny alebo na dovolenku. Od ľudí často dostávajú práve takéto otázky. Ony sa však zhodujú, že každá výprava za dvere kláštora je pre ne krížom.
Zaľúbená
Príbehy žien, ktoré sedia predo mnou a ich dôvody stať sa mníškami, sa navzájom v mnohom podobajú. Matka predstavená pochádza z Nemecka, z Mainzu, ktorý leží asi tridsať kilometrov od Frankfurtu nad Mohanom, veľkomesta bánk a mrakodrapov.
Dorothe dnes neoslovia inak ako jej rehoľným menom Salome. „Vždy som chcela byť šťastná a šťastie som hľadala vo všetkom. Mala som veľa skúseností, no napriek tomu som ho nenašla.“ Pýtam sa, čo rozumie pod šťastím, ktoré nedokázala nájsť. „Plnosť. Bola som aj spokojná, no mala som pocit, že mi niečo chýba,“ vysvetľuje mníška, ktorá bola predtým povolaním stolárka. Vždy ju totiž bavilo pracovať rukami, a tak sa našla v obrábaní dreva.
Do svojich 28 rokov žila, ako hovorí, úplne bez Boha, bežným životom. Mala lásky, no ani jedna z nich neprerástla do manželstva. Jej teta jej potom povedala, že musí navštíviť komunitu, ktorá sa volá neokatechumenátna cesta. „Ja som kričala, že nie, nie, nechcem tam ísť! Bránila som sa, ale ona bola tvrdá. Aby som ju už nemusela počúvať, tak som išla. A potom si postupne uvedomila, že mojím problém bolo moje prázdno, môj hlad a smäd. Skúsenosti s touto skupinou a Božím slovom ma nasycovali. Trvalo to roky, a potom pán Ježiš urobil svoje. Keď som mala 36 rokov, vstúpila som do kláštora,“ hovorí.
Pýtam sa, čo urobil, čo konkrétne sa v jej živote zmenilo. „To sa nedá pochopiť. Ak by si to pochopila, stala by si sa mníškou. No keď som vstúpila do kláštora, pocítila som, že tu je tá plnosť. To, čo som hľadala von, našla som dnu. Pre mňa nie je žiaden rozdiel medzi zaľúbením sa do nejakého muža a do Ježiša Krista.“ A ako vidí Salome svet vonku? „Ľudí tam obdivujem. Ani my tu nie sme nevinní. Prežili sme si, čo znamená svet vonku. Preto poznáme, ako trpia ľudia, aké majú mladí problémy. Rozumieme im, lebo sme to tiež žili.“
Benediktínky sa riadia prísnymi pravidlami. Ich prianím je zostať v anonymite. Foto: Darina Kvetanová
Život von jej nestačil
Debora je treťou mníškou kláštora v Horných Orešanoch. Pochádza z Padovy, ktorá leží blízko pri Benátkach. Do kláštora v Offide vstúpila, keď mala 33 rokov. Dovtedy pracovala ako typografka v tlačiarni. Štyri benediktínky sa spolu dohovárajú práve v taliančine, ktorú výborne ovládajú. A v taliančine teraz odznievajú aj dôvody pre životnú zmenu Debory.
„Boh sa mi dal pochopiť. Je ako snúbenec, ktorý ti dvorí. Dá ti aj dary, aj znaky, ale dá ti aj utrpenie. Presvedčí ťa tým, že bez neho trpíš a toto bolo aj mojim dôvodom, aby som ho postavila do centra môjho života. Aby som urobila veľmi rozhodnú voľbu, ktorú som predtým nemohla urobiť.“ Debora mala pred vstupom do kláštora priateľa, s ktorým bola sedem rokov. Tento vzťah pre svoje rozhodnutie ukončila. „Bolo to ťažké, ale čo sa dá robiť. Je to boj, ale keď ho vyhráš, máš pokoj,“ hovorí.
Deň v kláštore
Budík tu zvoní zavčasu, o 4.30. a deň sa začína modlitbou o piatej. Modlitbami, omšou a osobným rozjímaním, je potom popretkávaný až do večera, no čas majú mníšky vyčlenený aj na prácu v záhrade, kuchyni a na maľovanie paškálnych sviec, ktoré sú hlavným zdrojom činnosti benediktínok. Každý týždeň si striedajú služby, o tom, čo sa bude variť, rozhoduje predstavená.
Varia si jednoducho, zo sezónnej zeleniny, ktorú si vypestujú, ale aj mäso a bryndzové halušky. Na ne slovenské sestričky matku predstavenú prehovárať nemusia, pretože ona je prvá, ktorá na ne dostane chuť. Do tmy sa kláštor ponorí o deviatej hodine večer, denný režim je teda veľmi striktný. Rodiny môžu mníškam zatelefonovať, no nie príliš často. Salome napríklad mama telefonuje raz za tri týždne.
Pre seba majú benediktínky necelú hodinu času popoludní. Vtedy si môžu pospať, písať listy, čítať si. Počítač v kláštore majú, aj internet, ale nemajú naň voľný prístup. A ako si vychádzajú štyri ženy pod jednou strechou? „Všetky štyri sme veľmi silné osobnosti. Keby sme nemali Boha, bolo by to veľmi, veľmi ťažké,“ vysvetľuje Salome a aj ostatné jej prikyvujú. Rozdiely sa vraj prejavujú pri akýchkoľvek bežných situáciách. Jedna chce mať napríklad otvorené okno, no druhej to prekáža.
Ženy maľujú paškálne sviece, ktoré potom predávajú a získavajú tak peniaze na chod kláštora. Foto: Darina Kvetanová
Nemať strach
Najmladšou mníškou zo štvorice je Hyacinta, Lenka z Malaciek, ktorá práve stojí pred tým najvážnejším rozhodnutím, či po siedmych rokoch v reholi zloží večné sľuby. Takýto život si išla prvýkrát vyskúšať s kamarátkou, keď spolu odišli na desať dní do Offidy. Myslela si, že ju to nezaujme, nanajvýš skonštatuje, že to nie je nič pre ňu. Po dvoch rokoch si skúsenosť zopakovala. A čo ju na takomto živote najviac zaujalo? „Asi to, že som tam nevidela nič skostnatelé, neprirodzené, nič mimo reality. Videla som miernosť, ale nie niečo pritiahnuté za vlasy,“ hovorí.
V kláštore potom strávila mesiac a rozhodnutie bolo na svete. Oznámiť ho musela rodine, ktorá však mala svoje problémy a nenachádzala sa v stave, kedy si môže dcéra pokojne odísť. „Niekoho to môže pohoršiť, že ideš preč. No ty vieš, že neodchádzaš, aby si utiekol, ale máš na to iné dôvody, aj keď tým inému spôsobíš bolesť.“ Je už sestra Hyacinta rozhodnutá, že celý život zostane za stenami kláštora? „Túžbu po Bohu mám, no stále som na ceste hľadania. Definitívne sľuby sú veľké rozhodnutie, ku ktorému človek nedospeje po jednom dni. Slovo večné môže naháňať strach, no ja ho mať nechcem. Napokon, aj keď človek vstupuje do manželstva, je to tiež večný sľub.“
