parallax background

Zanzibarský denník: Dvaja exoti medzi moslimami

Zanzibarský denník: Medzi koralmi pri ostrove, kam môžu vstúpiť len vyvolení
4. marca 2017
Zanzibarský denník: Na bicykloch za úžasnými jaskyňami. A autentickým životom
7. marca 2017

Všetky oči na mne, ale doslova. Ženy v čiernych burkách ma vedú okolo stovák ľudí. Nechápu, prečo sme prišli. Telo som si zahalila do dvoch farebných šatiek, ktoré mi doniesli. Trčí mi spod nich len kúsok nôh, hlava a na nej klobúk. Radovan odišiel s mužmi, rozmýšľam, čo teraz asi robí.

Bol to taký spontánny nápad. Ťahali sme do pedálov po hlavnej ceste smerom na Fukuchani, keď som si všimla, že naľavo medzi stromami je nejaké zhromaždenie ľudí. Bolo mi jasné, že je to stretnutie moslimov a chcela som vedieť viac.

Chlapec s ceduľkou na červenom tričku sa na nás podozrivo zahľadel a zdvihol ruku. „Jambo, how are you,“ začala som. Že vraj, kam ideme.

Nie, nie sme moslimovia. Áno, chceme sa pozrieť. Prečo? Len tak, chceme vidieť, čo sa tu deje. Áno, môžete zavolať šéfa… a priviedol k nám staršieho, tiež prekvapeného muža. Takto. Keď sa chcem niekam dostať, tak sa tam dostanem. Neviem, čím to je. Proste som od narodenia zvedavá, ale úprimne, chcem o ľuďoch vedieť viac a oni to chápu. A asi vidia, že prichádzam v mieri, aj keď mi nad hlavou neveje biela zástava.

Tak k nám o chvíľu prišli štyri ženy v burkách, zahalili ma do šatiek, obzreli si ma, zasmiali sa, niečo si navzájom hovorili, opäť sa smiali a odpovedali na otázky, ktoré im kládli ďalší fascinovaní ľudia.

Prijala som ich pravidlá, aby som sa mohla stať na chvíľu súčasťou ich života.

Prijala som ich pravidlá, aby som sa mohla stať na chvíľu súčasťou ich života.


Šatky som napokon dostala ako darček na pamiatku.

Šatky som napokon dostala ako darček na pamiatku.

Kráčali sme pomedzi dav, ktorý ma jedol očami. Pod paravanom mi dve staršie ženy uvoľnili svoje miesto na plastových stoličkách, pokrútila som však hlavou, poďakovala a sadla si na zem. Odtiaľto som videla ľudí v plnej kráse. Boli pestrofarební. Jedna skupinka detí mala tyrkysové šaty, ďalšia červené, čierne, tmavomodré.

Muži sedeli na jednej strane, ženy na druhej, medzi nimi bol prázdny priestor, do ktorého hlasno rozprával rečník. Všetci ho poslúchali.
„Sorry… rozumieš, čo hovorí,“ oslovila ma jedna zo žien.
„Vôbec nie,“ prisunula som sa k nej bližšie.
„Toto je stretnutie moslimov z okolitých dedín. Prišli sem, lebo zbierame peniaze na novú školu. Chceme ju postaviť presne tu,“ ukázala mi Fatima. Stretnutie je vraj pre nich veľmi dôležité, ich plány si prišli vypočuť aj ľudia z vlády a najvyšší náboženský predstavitelia.

Ženy, ktoré mi robili spoločnosť počas stretnutia.

Ženy, ktoré mi robili spoločnosť počas stretnutia.

Škola má stáť 500-miliónov tanzánskych šilingov, teda asi 218-tisíc dolárov. Rečník teraz vyzýva ľudí, aby na školu prispeli, lebo škola je vôľa Alaha.
„Ty veríš v Alaha?“ pozrie sa na mňa zvedavo Fatima. „Si moslimka?“
„Nie, som kresťanka,“ odpovedám.
„Ale veríš, že islam je dobrý?“
„Verím, že ľudia sú dobrí. Verím v lásku a priateľstvo.“
Vyzerá to tak, že odpoveď jej stačila. „Pozri, tvoj manžel, tam je, pod stromom.“

Dotyky

Nikdy sa ho vraj nedotýkalo toľko detí, ako dnes. Radovan sedel medzi mužmi a deti sa prichádzali presvedčiť, či je skutočný. Opatrne sa ho dotýkali, hladkali ho a usmievali sa. Učiteľ ich razantne napomínal, aby sa vrátili na miesto, lenže oni z toho bieleho muža v klobúku nevedeli spustiť oči.

Radovan mužskú časť osadenstva rozhodne zaujal.

Radovan mužskú časť osadenstva rozhodne zaujal.

„Kde presne je tvoja krajina, my friend,“ opýtal sa ho Ibmu.
„V strednej Európe. Poznáš Nemecko? Blízko…,“ snažil sa vysvetliť Radovan.
Mužov zaujímalo, aký máme politický systém, ako sa u nás učí. A čo náboženstvo? Verí, že islam je to jediné pravé?

Ach, jediné a pravé. Kto to kedy rozsúdi? Kto dokáže presvedčiť toho druhého o svojej pravde? Moslimovia, medzi ktorých sme vnikli ako votrelci, nás prijali, aj keď medzi nich nepatríme. Boli zvedaví, ako berieme ich vieru, no tú našu akceptovali. Keď bolo otázok priveľa, prestali s nimi.

Moslim či kresťan, keď majú v srdci dobro, môžu byť priatelia.

Moslim či kresťan, keď majú v srdci dobro, môžu byť priatelia.

Rečníci sa striedali za mikrofónom a mne jedna zo žien podávala fľašu s vodou. Bolo skutočne horúco a na nohy sa mi lepil červený piesok. Dospelí trpezlivo počúvali slová, ktoré zneli éterom. Pre mňa to boli len zvuky, no tí ľudia navôkol ma fascinovali. A bolo to obojstranné.

Fatima si zapisovala poznámky na kúsok papiera, ktorý žmolila v ruke. Deti už boli netrpezlivé a k pozornosti ich prinútila len trstenica, ktorú držal v rukách ich učiteľ a chodil medzi nimi. Po stretnutí nás zaviedli k základom budovy.

Deti odchádzajú v sprievode učiteľov. Ak sa vyzbiera dosť peňazí, čoskoro bude stáť na tomto mieste nová škola.

Deti odchádzajú v sprievode učiteľov. Ak sa vyzbiera dosť peňazí, čoskoro bude stáť na tomto mieste nová škola.

Vymenili sme si adresy a rozlúčili sa, šatky som dostala na pamiatku. Nasadli sme na bicykel a šliapali po hlavnej ceste do tej horúčavy. Ak sa raz na tento ostrov vrátime, možno tu tá škola už bude stáť. Ak je to vôľa toho pána hore… A je jedno, či je to Alah alebo Pánbožko.

Páči sa vám článok?

Komentáre