Zanzibarský denník: Medzi koralmi pri ostrove, kam môžu vstúpiť len vyvolení

Natieram si ruky Panthenolom, vyfukujem a hovorím si, aký to bol super nápad, dať ho ráno do chladničky. Dúfam, že zajtra bude z týchto „priškvarenín“ čokoládová farba. Ako hnedokožec som takéto stavy nezažila zatiaľ pri žiadnom mori, lenže keď v Afrike pečie, treba mať na sebe buď poriadne hustú vrstvu krému, alebo zdrhnúť do tieňa.

Na palube lode, keď vietor fúkal do plachiet a z mora na nás jemne striekala slaná voda, sa nám však do tieňa nechcelo. Dôsledky som pocítila, keď sme sa po grilovačke na pokojnej pláži vracali plytčinou na loď. Ale pekne po poriadku…

Snobský ostrov

Doris, tá vtipná modrá rybka z rozprávky Hľadá sa Nemo existuje! So šnorchlom v ústach, plutvami na nohách a s veľkými potápačskými okuliarmi za ňou práve plávam. Modré rybky ma zrazu obkľúčia, sú úplne blízko. Priplávajú pásikavé bielo-čierne a všetky sú poriadne zvedavé. Mám pocit, že si ma obzerajú a rybou rečou si hovoria, že do ich koralov vstúpilo ďalšie veľké „čojaviemčo“.

Nosatá ryba. Zdroj: internet

Doris a kamoši. Zdroj: internet

Zvedavé pásikavé ryby. Zdroj: internet

Po jeden a pol hodine jazdy na plachetnici sme dorazili k ostrovu Mnemba a poskákali do vody. Alex, boss našej posádky, nás upozornil, že aj keď je ostrov blízko, v žiadnom prípade naň nemôžeme doplávať.

Tento morský národný park je totiž v súkromných rukách a môžu naň vstúpiť len klienti, ktorí si za pobyt zaplatia nemalé peniaze. Problém s tým nemali napríklad Bill Gates, Naomi Campbellová alebo Paul McCartney, a tak dnes patria s najviac skloňovaným osobám, ktoré si na Mnembe užili relax. Možno si ten ostrovček (je fakt malý), objednali rovno celý a aj tak ich to nemuselo finančne zabolieť. V rovnakom termíne môžu totiž v tamojších bungalovoch bývať len dvadsiati hostia a z toho dve deti. Viac by ich podľa majiteľa ostrova mohlo narúšať tamojšiu pohodu.

My, menej „celebritní“ ľudia, si teda plávame v plutvách za dvanásť eur asi dve stovky metrov od Mnemby. Koraly sú skutočne veľké. Rybky z nich ohryzávajú zelené časti, ukrývajú sa do nich a mám pocit, že si tu aj vyznávajú lásku.

Sledujem totiž dve, čo sa okolo seba krútia už minútu, potom sa naháňajú a opäť sa točia jedna okolo druhej. Na chvíľu som sa stala súčasťou dokumentárneho filmu, až na to, že tú slanú vodu skutočne cítim, v očiach aj v ústach, keďže mi občas natečie do hadice.

Obdivujem rodinu podlhovastých rýb s dlhými nosmi, žlté aj tmavomodré ryby s perleťovým nádychom. Sem tam sa o mňa zachytí nejaká tá riasa, čo nie je veľmi príjemné, ale k tejto aktivite to patrí.

Divoké pobrežie Zanzibaru. Hotely nie sú pri všetkých plážach, mnohé vyzerajú takto.

Ostrov Mnemba, raj pre bohatých a slávnych.

Turistov k Mnembe privážajú desiatky plachetníc. Keď sme s tou našou skončili, priplávali miestni vyberači „daní“. Alex im podal zrolované peniaze a potom prišla nejaká ostrejšia debatka. Po svahilsky nerozumiem, ale bolo mi jasné, že ide o prachy, daniarovi sa sumička asi nepáčila.

Na lodi

Šnorchlovanie je jedna z najobľúbenejších aktivít, ktorú na plážach v Nungwi, v severnej časti Zanzibaru, predávajú takzvaní beach boys. V prípade týchto plážových chlapcov budete najskôr obdivovať ich vytrvalosť a odhodlanosť predať všetko od kokosového orecha až po zájazd.

Najskôr ich budete s radosťou zdraviť „jambo“, miestnym ahoj, a potom, chce to asi tak tri dni alebo zo sto kontaktov, prejdete pri ich príchode do fázy „čítam najlepšiu pasáž čerstvého bestselleru“ alebo „spím ako zarezaný“.

My sme napokon prikývli rastafariánovi, ktorý má hneď niekoľko prezývok. Najskôr sa nám predstavil ako tréner miestneho tímu volejbalistov, na čo, vôbec ale vôbec nevyzeral (keď ho stretnem, dáme fotku, aby ste uverili). Potom prišiel ako kapitán Alibaba a tretíkrát sa zas chválil prvou stranou svojej ponukovej brožúry, na ktorej svietilo: Mr. Government, pod tým jeho, tak trochu amatérska fotka a presvedčivé slová „expert na predaj miestnych zájazdov“. Pobavilo nás to, bol milý a keď sme zjednali cenu na niečo okolo dvadsať dolárov, ťukli sme si päsťami. Ráno o deviatej sme už liezli po rebríku na drevenú loď s nápisom Kilimanjaro.

Kapitán. Po ceste späť hodil do vody silón s niečím čudným, čo vyzeralo ako strapatá ozdoba dámskej kabelky. Omotal si ho na ruku a čakal, či zaberie. Keď zbadal údiv turistov, ukázal na ruku, cez ktorú mal dlhú jazvu. Raz sa vraj na ten silón chytil veľký tuniak, a keď ho ťahal z vody, zarezal sa mu hlboko do kože. „But I don´t mind…,“ hodil rukou a rehotal sa na celú loď.

Posádka bola na prvý pohľad zohratá, každý má svoju úlohu. Boss nám členov najskôr predstavil, kapitána, dvoch kuchárov, a pomocníkov, ktorí vyťahovali a spúšťali plachty. Zase som raz obdivovala ich svaly a biele zuby! Keď bolo treba, išli na sto dvadsať percent, a keď bolo všetko okey, ľahli si, kde sa dalo a oddychovali. Slnko fakt pražilo a v takomto počasí treba vedieť načerpať sily.

Plachty hore, popojedem!

Slnko pečie, vietor fúka, more vonia.

Čas na relax. Tie zuby, tie zuby!

Grilované tuniaky

Po šnorchlovaní sme si to namierili na pokojnú a civilizáciou až tak nedotknutú blízku pláž. Asi tristo metrov od brehu už bola hladina príliš plytká, a tak kapitán hodil kotvu. Zliezli sme do vody a k pláži sa približovali po svojich.

Pred nami bol fakt oslňujúci! biely piesok. Bez tmavých okuliarov by tu človek asi oslepol, skúšala som si ich aj zosadiť, ale rýchlo som si to rozmyslela. Kuchárov s rybami v sudoch sme tu vysadili už cestou na Mnembu, a tak nás teraz vítali s grilovanými tuniakmi, ryžou a kari omáčkou.

Pred slnkom sme sa ukryli do tieňa pod stromy, jedlo bolo fakt chutné a nebyť niekoľkých ukecaných členov posádky, asi by som sa cítila ako na robinzonáde.

Kuchárov sme po ceste na Mnembu vylodili na pokojnej pláži a kým sme sa my šnorchlovali, oni nám chystali obed.

Zoskočili sme z lode a plytčinou kráčali na pláž.

Takáto je biela! Ľudia, keby sme nemali okuliare, asi oslepneme.

Celkom fajn, nie?

Na spiatočnej plavbe na Zanzibar sme v mori videli delfíny. Plávali okolo nás, vynárali sa z mora, ktoré malo tri odtiene, od tmavomodrej až po tyrkysovú a všetko to pôsobilo skutočne idylicky.

Kto bol šikovný, ukryl sa do tieňa a komu zostalo len slnečné miesto, schovával sa pod uterák. Dokonca aj Zanzi černosi už mali slnka dosť. Zajtra si to v čase najväčšej horúčavy určite namierime do reštaurácie na pomarančovo-mangový džús a tanier grilovaných rýb. To, ktoré sme už stihli ochutnať, vám prezradím nabudúce. Hakuna matata!